← Späť na zoznam ročníkov

Od pečate k novému erbu evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej

JURÁNYI, Ladislav

Rozsah: 38-50

JURÁNYI, Ladislav. Od pečate k novému erbu evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 38-50.

The study documents the creation of a new heraldic emblem of the Evangelical Church of the Augsburg Confession in Dunajská Lužná, which was solemnly introduced on October 6, 2024, on the occasion of the 210th anniversary of the consecration of the Evangelical Church. The new coat of arms is based on a unique seal from 1830, discovered during archival research, and becomes a visual expression of the congregation’s spiritual identity. The text places the coat of arms within the deep historical context of the village, from medieval references through the Reformation to the post-war settlement by Slovak Lutherans from Košariská-Priepasné. It describes the development of church life and the ministry of spiritual figures in the area of present-day Dunajská Lužná. The study analyzes the heraldic elements of the coat of arms, their symbolism, and liturgical connections, emphasizing the significance of the coat of arms as a living sign of memory, faith, and service.

Keywords: Dunajská Lužná, church history, Evangelical Church, seal, coat of arms, Evangelical congregation.

Mgr. Ladislav Jurányi, Centrum spoločných činností SAV, v. v. i., Archív SAV, Dúbravská cesta 9, 841 04 Bratislava. E-mail: ladislav.juranyi@savba.sk




Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ďalej len ECAV) v Dunajskej Lužnej si 6. októbra 2024 pripomenul 210. výročie posvätenia evanjelického chrámu Božieho. Pri tejto príležitosti bol pri slávnostných službách Božích PhDr. Ladislavom Vrtelom – heroldom Slovenska – uvedený aj nový erb cirkevného zboru. Podkladom pre erb cirkevného zboru bola pôvodná pečať evanjelického cirkevného zboru z roku 1830, ktorú sa podarilo objaviť autorovi tejto štúdie počas archívneho výskumu. Archívny výskum súvisí s pripravovanou publikáciou, ktorá sa bude podrobne venovať dejinám cirkevného zboru. História evanjelikov v dnešnej Dunajskej Lužnej však siaha oveľa hlbšie do minulosti. Výskum cirkevnej sfragistiky a heraldiky na Slovensku je v porovnaní s mestskou, šľachtickou či štátnou sfragistikou stále len okrajovo rozpraco­vanou oblasťou. systematické spracovanie pečatí cirkevných zborov, najmä evanjelických, dodnes absentuje a dostupné poznatky sú rozptýlené v čiastkových štúdiách, archívnych edíciách a heraldických návrhoch.
V oblasti cirkevných pečatí sa výskumu najintenzívnejšie venuje Miroslav Glejtek,1 ktorý sa sústreďuje predovšetkým na katolícku cirkevnú sfragistiku a jej vývoj v ranom novoveku. Tiež je autorom mnohých osobných a inštitucionálnych cirkevných erbov. Zo staršej generácie sa najmä Jozef Novák2 venoval sfragistike a heraldike, predovšetkým mestským a obecným pečatiam a šľachtickej heraldike, no jeho práce predstavujú dôležitý metodologický základ aj pre cirkevnú symboliku. Frederik Federmayer3 sa cirkevnej ikonografii venuje skôr okrajovo, najmä v súvislosti s dejinami šľachtických fundácií, kostolov a patrocínií. Osobitné miesto v súčasnom výskume zaujíma Ladislav Vrtel, ktorý ako predseda Heraldickej komisie ECAV na Slovensku a autor/spoluautor viacerých erbov cirkevných zborov systematicky vychádza z archívneho výskumu pôvodných pečatí a pečiatok. Jeho heraldické riešenia, publikované v Heraldickom registri Slovenskej republiky,4 predstavujú v súčasnosti najkomplexnejší súbor poznatkov o vizuálnej identite evanjelických cirkevných zborov. Napriek týmto čiastkovým príspevkom však neexistuje ucelená syntéza, ktorá by sa venovala vývoju, ikonografii a funkcii pečatí evanjelických cirkevných zborov v dlhodobom horizonte od 16. do 20. storočia. Chýba aj katalóg pečatí jednotlivých zborov, ich typológia či porovnávacia analýza regionálnych rozdielov. Práve preto je potrebné zasadiť pečať cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej do širšieho rámca vývoja evanjelickej sfragistiky a heraldiky v Uhorsku a na Slovensku.

Výskum evanjelickej cirkevnej sfragistiky na Slovensku naráža na niekoľko metodologických a pramenných špecifík, ktoré vysvetľujú, prečo táto oblasť doteraz nebola spracovaná systematicky. Na rozdiel od katolíckej cirkvi, ktorá mala v Uhorsku pevne vybudovanú hierarchickú štruktúru a centralizovanú administratívu, evanjelické cirkevné zbory fungovali od reformácie v 16. storočí až do 20. storočia decentralizova­ne, s výraznou autonómiou jednotlivých zborov a kontubernií (v roku 1735 premeno­vané na senioráty).5 To sa odrazilo aj v ich vizuálnej identite: pečate vznikali ad hoc, podľa potrieb konkrétneho zboru, bez centrálnej normy či záväzného ikonografického manuálu. Ďalším špecifikom je pramenná rozptýlenosť pečatí. Pečate evanjelických zborov sa nenachádzajú v jednom type dokumentov, ale sú roztrúsené v matrikách, se- niorátnych protokoloch, účtovných knihách, či korešpondencii farárov. Mnohé z nich sú zachované len fragmentárne alebo v podobe neskorších odtlačkov na gumových pečiatkach z 20. storočia. To spôsobuje, že výskum si vyžaduje kombináciu archívnej heuristiky, ikonografickej analýzy a porovnávacej heraldiky.
Špecifickým problémom je aj jazyková a konfesijná pluralita. Evanjelické zbory v Bratislavskej stolici používali v rôznych obdobiach latinčinu, nemčinu, maďarčinu aj slovenčinu, čo sa odráža v nápisoch pečatí. Navyše, v multikonfesijnom prostredí Uhor­ska dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu symboliky medzi evanjelikmi, reformo­vanými a katolíkmi, čo si vyžaduje opatrnú interpretáciu ikonografických prvkov.
V neposlednom rade treba zdôrazniť, že evanjelická sfragistika je úzko spätá s právnym postavením evanjelickej cirkvi. Pred Tolerančným patentom (1781) mali evanjelické zbory obmedzené možnosti používať pečate, keďže často nemali právnu subjektivitu. Až po roku 1781 sa pečate stávajú bežnou súčasťou cirkevnej administra­tívy, čo vysvetľuje ich výrazný nárast v 19. storočí. Všetky tieto faktory spôsobujú, že výskum evanjelickej sfragistiky na Slovensku je nielen málo prebádaný, ale aj metodo­logicky náročný. Práve preto je dôležité zasadiť pečať cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej do širšieho kontextu vývoja evanjelickej ikonografie a heraldiky, aby bolo mož­né pochopiť jej miesto v dejinách vizuálnej identity ECAV.

Na území Uhorska sa začínajú objavovať vlastné pečate evanjelickej cirkvi v prvej polovici 17. storočia, najmä po Žilinskej synode, ktorá vytvorila jej organizačnú štruktúru.6 Z roku 1642 sa zachovala pečať Malohontského kontubernia s vyobrazením jednosťažňového korábu na vodných vlnách, ktorá sa stala podkladom pre súčasný erb Rimavského seniorátu ECAV.7 Po nástupe protireformácie a vzniku artikulárnych miest (1681) sa evanjelické zbory ocitli v právne obmedzenom postavení, čím nastala aj stagnácia používania pečatí. Zásadný zlom predstavuje až Tolerančný patent Jozefa II. v roku 1781, kedy evanjelici získali právnu subjektivitu, čím vzniká aj potreba vlast­ných pečatí. Bratislavský stoličný seniorát, do ktorého administratívne patril neskôr aj cirkevný zbor Mišérd (dnes Dunajská Lužná), začal používať pečať až od roku 1803. V pečatnom poli sa nachádzal chrám s kupolou zakončený krížom a sviečka na svietni­ku vyžarujúca veľké svetlo.8 Vznikajúce potolerančné cirkevné zbory zavádzajú použí­vanie pečatí až postupne. Najvýznamnejším a základným symbolom evanjelickej cirkvi je takzvaná Lutherova ruža, ktorá sa vyskytuje v evanjelickej sfragistike a heraldike od roku 1530 až do súčasnosti. Okrem Lutherovej ruže možno zaradiť medzi najviac pou­žívané symboly evanjelickej sfragistike knihu znázorňujúcu Bibliu, kríž a kalich.

K dejinám evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej
Obec Dunajská Lužná, ležiaca v hornej časti Žitného ostrova v blízkosti hlav­ného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, sa v súčasnosti stala (po Bernolákove a Smižanoch) treťou najľudnatejšou obcou na Slovensku (počet nahlásených obyvate­ľov k 31. 12. 2023 bolo už viac ako 8000). Obec v tomto roku „oslávila“ iba 50. výročie svojej existencie, pretože vznikla k 1. 1. 1974 spojením troch pôvodne samostatných obcí: Nové Košariská, Jánošíková a Nová Lipnica. Do roku 1945 žilo v týchto obciach prevažne nemecké obyvateľstvo, ktoré bolo po skončení druhej svetovej vojny na zá­klade tzv. Benešových dekrétov a „kolektívnej viny“ násilne vysťahované z Českoslo­venska. Do obcí sa prisťahovali noví osídlenci najmä z rodiska M. R. Štefánika – z Koša- rísk, Terchovej a z oravskej obce Veľká Lipnica, ktorá je dnes súčasťou Poľska. Kostol evanjelického cirkevného zboru sa nachádza v časti Nové Košariská, pred rokom 1945 známej ako nemecká obec Mischdorf, alebo pod maďarským názvom Misérd (historic­ký slovenský názov – Mišdorf/Mišérd).9
Najstaršia dôveryhodná písomná zmienka o obci pochádza z roku 1283 v podo­be villa Mysser v súvislosti s obchôdzkou chotára dnes už neexistujúcej dediny Arus. Z listiny je známe, že dedina bola obývaná „hosťami“ – Nemcami. V roku 1294 obec získal donáciou bratislavský richtár Hertlinus od kráľa Ondreja III., v ktorej sa spo­mína, že dedina bola opustená. Počas 14. storočia ho už vlastnila richtárska rodina Jakubovcov. Možno predpokladať, že najmä vďaka bratislavským richtárom sa v obci usadili nemecké rodiny. V januári 1302 je v obci listinne doložená farnosť s kostolom sv. Martina. Podľa archeologických výskumov je vznik pôvodne neskororománskeho kostola sv. Martina datovaný do druhej polovice 13. storočia. V súčasnosti je kaplnka sv. Martina najstaršou zachovanou sakrálnou stavbou v obci (po veľkom požiari v roku 1852 sa z kostola zachovalo iba presbytérium, ktoré bolo upravené na kaplnku). Brati­slavský richtár Jakub II. dal okolo roku 1360 opraviť farský kostol na vlastné náklady. Prvým menovite známym farárom bol v roku 1342 istý farár Peter. Okrem neho meno­vite poznáme v roku 1400 farára Pavla a v roku 1423 farára Jakuba.10
Množstvo spoločenských zmien, ktoré prinieslo 16. storočie, zásadne vplý­valo nielen na obyvateľstvo Žitného ostrova, ale aj celej krajiny. Značný vplyv pre ži­vot obyvateľov obce mala osmanská hrozba, noví zemepáni a tiež postupne sa šíriace Lutherovo učenie. Reformačné myšlienky Martina Luthera začali prenikať na územie Bratislavskej stolice už v roku 1526 a postupne zapúšťali korene a získali sympatie naj­mä medzi nemeckým, ale aj medzi maďarským a slovenským obyvateľstvom.11 Nové učenie si osvojovali i študenti z Uhorska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách, a malo podporu u uhorskej šľachty. Medzi sympatizantov patril hornouhorský kapitán Gašpar Šerédy, ktorý v roku 1546 získal svätojurské panstvo a stal sa zemepánom de­diny Mišérd (Myserd).12 On sám síce študoval na talianskych univerzitách, ale svojho synovca poslal na štúdiá do Wittenbergu.
Prvé náznaky reformačných vplyvov vo farnosti sa objavujú v rokoch 1561 a 1562, kedy sa vykonali kanonické vizitácie na podnet arcibiskupa Mikuláša Oláha. Podľa vizitátora bola veľká časť farností bez kňaza. Vo farnosti Mišérd a jej filiálke Dénešd (dnes Jánošíková, časť Dunajskej Lužnej) bol v tomto období farárom istý kňaz menom Albert. V roku 1561 sa o ňom vizitátor zmienil, že ,,sa oženil so svojou slúžkou“, napriek tomu všetky liturgické obrady a sviatosti vysluhoval podľa rímskeho rítu. O rok neskôr sa s ním vizitátor nestretol, pretože sa farár Albert „odsťahoval na iné miesto“. Poznamenal o ňom, že „je farárom, katolíckym mužom, napriek tomu má manželku“. Kam sa odsťahoval, nie je známe. Mohol sa usadil v blízkom mestečku Šamorín, kto­ré v roku 1562 vizitátor označil za ohnisko reformácie. Podľa knihy mestských účtov v roku 1591 pôsobil v Šamoríne „ženatý kňaz Albert“.13 Aj keď je to o 29 rokov neskôr, nemožno vylúčiť jeho stotožnenie s Albertom – farárom v Mišérde. O dva roky neskôr (1593) už v Šamoríne pôsobil evanjelický kazateľ menom Matúš, takže tam už koncom storočia existoval cirkevný zbor.14
Vznik evanjelického cirkevného zboru Mišérd sa donedávna predpokladal okolo roku 1640. Podľa najnovších výskumov však zbor musel vzniknúť koncom 16., alebo na prelome 16. – 17. storočia. Rukopis k dejinám evanjelického cirkevného zbo­ru v Šamoríne (1901) obsahuje zmienku o kazateľovi v Mišérde (jeho meno však nie je známe), ktorého v roku 1602 vojaci vyhnali zo svojho pôsobiska a útočisko našiel v Šamoríne, spoločne s kazateľom z dediny Zurndorf v mošonskej stolici (dnes v spol­kovej krajine Burgenland, Rakúsko).15 Ten bol nútený opustiť svoj zbor už v júni 1601. Možno však predpokladať, že po Bočkajovom povstaní sa zbor hneď obnovil.
Po Žilinskej synode v roku 1610 zvolanej palatínom Jurajom Thurzom boli zriadené tri superintendecie (evanjelické „biskupstvá“). Na čele bojnickej superinten- dencie bol zvolený Izák Abrahamides Hrochotius, ktorý počas svojho úradovania sti­hol navštíviť v roku 1613 aj obnovený zbor v Mišérde. Niekedy v tomto období mohla vzniknúť pri zbore aj škola. Najstaršia zmienka o prítomnosti učiteľa (magister scholae) pochádza z kanonickej vizitácie bratislavského prepošta a vacovského biskupa Juraja Draškoviča z roku 1634, ktorú vykonal z poverenia ostrihomského arcibiskupa a kardinála Petra Pázmaňa. V zápisnici poznamenal, že kazateľ aj s učiteľom prišiel do obce z Rakúska, ale menovite ich neuviedol.16 Z iných prameňov však je známe meno kaza­teľa, ktorým bol minimálne od roku 1634 Gašpar Schrank.17 Ten pôsobil v zbore zrejme do roku 1640, kedy ho vystriedal Wolfgang Peller. Peller bol farárom zboru do roku 1647, kedy sa stal nemeckým kazateľom v Rožňave.18 V rokoch 1647 – 1650 nasledoval Dávid Kilger mladší,19 ktorého otec Dávid Kilger starší bol od roku 1607 prvým rek­torom evanjelickej mestskej školy v Bratislave, kam prišiel na pozvanie mestskej rady z bavorského Lauingenu. Po Kilgerovi v roku 1650 nastúpil na miesto farára Michael Bayer a po ňom od roku 1657 Ján Gebhard. Ten pôsobil v zbore do roku 1662, kedy musel opustiť svoje pôsobisko a uchýliť sa do Bratislavy.20

V tom období bol evanjelikom násilným spôsobom odňatý farský kostol sv. Martina, ktorý mal po vyše polstoročí opäť slúžiť katolíkom. Odňatie kostola pomo­cou vojakov a podporou rodiny Kerekesovcov zrealizoval neskorší arcibiskup a vtedajší prefekt svätojurského a malinovského panstva Juraj Selepčéni,21 ktorý v záujme rekatolizácie neváhal používať aj násilné prostriedky. Medzi jeho pomocníkov patril biskupický rodák Benedikt Szomolányi, ktorý bol od roku 1661 aj kanonikom bratislav­skej kapituly. Ďalším bol benediktín Anzelm František Kerekes, syn radcu Uhorskej kráľovskej komory Andreja Kerekesa, ktorý bol v tom čase aj patrónom a vlastníkom pozemkov okolo kostola. Po odňatí kostola sa stal zrejme na určitý čas správcom obno­venej farnosti Mišérd práve Benedikt Szomolányi. Szomolányi sa stal neskôr vikárom arcibiskupa Juraja Selepčéniho a bol tiež poverený odňatím kostolov bratislavských evanjelikov v roku 1672. Juraj Selepčéni sa po získaní Eberhardského panstva (Mali­novo) stal zároveň zemepánom v obci. Evanjelický zbor načas zanikol, ale obyvateľstvo zrejme kvôli násilnostiach uchovávala naďalej svoju evanjelickú vieru. V kanonickej vizitácii farnosti Mišérd z roku 1673 vizitátor poznamenal, že „v tejto dedine Mésérd sú samí heretici.“22
Počas povstania Františka II. Rákociho po Ružomberskej synode sa evanje­likom v Mišérde nakrátko naskytla možnosť obnoviť zbor. V rokoch 1706 – 1708 bol farárom zboru Mišérd šamorínsky kazateľ Štefan Károlyi, ktorý svoj zbor v Šamoríne musel opustiť pravdepodobne z nariadenia cisárskeho generála Sigberta Heistera. Po ňom sa v roku 1708 stal dovtedajší učiteľ a kantor Matej Hannkius. Ten viedol zbor do júla 1710, kedy sa museli evanjelici znova vzdať kostola sv. Martina a odovzdať ho katolíkom.23 Vtedajší katolícky farár František Matej Hirsch (podľa starších publiká­cií ,,Husch“) túto udalosť zaznamenal do účtovnej knihy farnosti: ,,V týchto časoch bol dom Boží v rukách luteránov, a to až do sviatku Navštívenia Panny Márie, kedy ho zno­va získali veriaci rímskokatolíckeho náboženstva“, pričom použil výraz „Lutheraner“.24 Z tohto obdobia sa v Archíve evanjelickej cirkvi v Budapešti zachovala najstaršia matri­ka krstených, sobášených a pochovaných z Mišérdu s časovým rozsahom rokov 1701 – 1710, ktorá je svojím spôsobom unikátna, pretože od jej zavedenia až do roku 1706 ju viedli katolícki kňazi a od toho roku evanjelickí duchovní.25

Významným obratom v dejinách evanjelikov bol až rok 1781, kedy Jozef II. vydal Tolerančný patent. V Šamoríne sa v roku 1783 obnovil evanjelický cirkevný zbor a Mišérd spomínaný v dokumentoch väčšinou už pod nemeckým názvom Mišdorf sa stal jeho filiálkou. Evanjelici z Mišdorfu sa však usilovali o osamostatnenie. Už v roku 1793 začala fungovať evanjelická škola s učiteľom Andrejom Czilchertom.26 Po Czilchertovi bol učiteľom Ján Duk, ktorý bol v roku 1811 ordinovaný a stal sa tak prvým farárom novovzniknutého zboru, ktorý sa odčlenil od materského zboru v Šamoríne. Z iniciatívy Jána Duka začala výstavba nového chrámu Božieho na kraji obce, ktorý bol­ dokončený a posvätený v roku 1814. Žiaľ, koncom toho roka farár Duk zomrel. Od roku 1815 bol za farára zboru zvolený Štefan Christoffy, ktorý na čele zboru zotrval do roku 1852.27 Počas pôsobenia Štefana Christoffyho bolo v roku 1830 vyhotovené pečatidlo cirkevného zboru používané na overovanie dokumentov. Pred týmto rokom nemáme vedomosť o používaní pečatidla a pravdepodobne staršie pečatidlo ani neexistovalo.
Autorovi tohto príspevku sa podarilo pri archívnom výskume v Archíve ECAV v Bratislave objaviť odtlačok pôvodného pečatidla cirkevného zboru Mišdorf.28 Na ovál­nej pečati je symbolicky znázornený štylizovaný oltár s pilastrami držiacimi kupolu. Na oltárnom stole je položený kalich a otvorená kniha – biblia. V ľavom hornom boku pečatného poľa vychádza slnko so striedavými lúčmi, ktoré osvetľujú kalich a otvorenú knihu na oltári. Slnko symbolizuje samotného Krista, ktorý predstavuje „Slnko spra­vodlivosti“ (Sol iustitiae) – biblický obraz z knihy proroka Malachiáša (Mal 4,2), často používaný v kresťanskej ikonografii. Tento atribút však nebol prenesený do nového erbu, ktorý sa sústreďuje na centrálne reformačné symboly – kalich a Bibliu. Pod oltár­nym stolom je vročenie ,,1830“ a okolo pečatného poľa je kapitálkami vyrytý kruhopis: ,,SIGILL:(UM) ECCL:(ESIAE) EV:(ANGELICAE) A(U)G:(USTANAE) CONF:(ESSI- ONI) MISERDENSIS“ – ,,Pečať mišérdskej evanjelickej cirkvi augsburského vyzna­nia“. Prvé a posledné slovo kruhopisu pečate je oddelené hviezdičkou na vrchnom cípe štylizovaného oltára, ktorý z pečatného poľa presahuje do kruhopisu. Odtlačok tejto pečate sa stal podkladom pre vyhotovenie erbu súčasného evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej.29

Ikonografická analýza pečate30
Pečať cirkevného zboru v Mišérde predstavuje ikonograficky bohatý a v rámci Bratislavskej stolice pomerne výnimočný príklad evanjelickej cirkevnej sfragistiky. Jej kompozícia pozostáva zo štylizovaného oltára, na ktorého menze (oltárnom stole) je položená otvorená Biblia a kalich. Nad kupolou oltára sa nachádza osemcípa hviezda a z pravého horného rohu pečatného poľa vychádza žiariace Slnko.

Táto kombinácia symbolov umožňuje zaradiť pečať do dvoch ikonografických typov, ktoré sa v 19. storočí v evanjelickej sfragistike síce vyskytujú, no len zriedka­vo spolu. Pečať sme analyzovali na základe porovnania s pečaťami cirkevných zborov z Rače (1857), Pezinka (1858, 1896), Limbachu, Svätého Jura (1844), Kajalu (1870), Modry (1860) a Šamorína (1793, 1832, 1844).31

1. Sakramentálno-biblický typ (Biblia + kalich)
Tento typ je v 19. storočí v Bratislavskom stoličnom senioráte veľmi rozšírený (Svätý Jur 1844, Kajal 1870, Modra-Kráľová 1904, Limbach 90. roky 19. storočia).
Symboly: Otvorená Biblia – Božie slovo, základ evanjelickej identity, učenosť, kazateľská tradícia. Kalich – Večera Pánova, sviatosť, liturgické centrum evanjelickej bohoslužby.
Cirkevný zbor Mišérd týmto motívom jasne nadväzuje na hlavnú ikonografickú líniu evanjelických pečatí 19. storočia: dôraz na Slovo a sviatosť.

2. Teologicko-prozreteľnostný typ (hviezda + Slnko)
Tento typ je v Bratislavskej stolici doložený najmä v Rači (1857) – kostol + Božie oko + Slnko, v Bratislave (koniec 19. st.) – trojvežový chrám + Božie oko, a v Pezinku (1896) – Slnko nad Bibliou. Mišérd však používa osemcípu hviezdu, čo je v regióne unikátne.
Význam symbolov: Osemcípa hviezda – symbol Krista ako „Svetla sveta“ (Jn 8,12), v kresťanskej ikonografii symbolizuje aj hviezdu Zjavenia.
Slnko – Božia sláva, pravda, osvietenie, v evanjelickej ikonografii často symbolizuje Božiu prozreteľnosť a pravdu Evanjelia, či samotného Krista.
Mišérd týmto motívom nadväzuje na regionálnu tradíciu (Rača, Bratislava, Pezinok), no hviezda je prvok, ktorý ho robí ikonograficky osobitým.

3. Štylizovaný oltár – výnimočný prvok v rámci regiónu
V porovnaní s inými pečaťami Bratislavského stoličného seniorátu je oltár ako centrál­na architektonická dominanta veľmi nezvyčajný.
V regióne sa na pečatiach častejšie vyskytujú: kostoly (Rača, Horné Saliby, Bratislava), knihy, kalichy, hostie (Svätý Jur, Kajal), modliace sa ruky (Pezinok), Kristologické výjavy (Modra, Šamorín). Oltár ako hlavný symbol je však zriedkavý a práve to robí cirkevný zbor Mišérd výnimočným.
Teologický význam oltára: Oltár je centrom liturgie, miestom Večere Pánovej, sym­bolom zhromaždenia cirkvi, v evanjelickej tradícii aj symbolom živého spoločenstva. Mišérd tak zdôrazňuje liturgickú identitu zboru, nie len konfesijnú či lokálnu.

Používanie pečate cirkevného zboru v druhej polovici 19. storočia
V roku 1880 za pôsobenia zborového farára a neskoršieho seniora Karola Schleiffera začal zbor používať menšiu pečiatku už so zjednodušeným symbolom ol­tára s kalichom a knihou. Pôvodné pečatidlo z roku 1830 a spomínaná pečiatka sa po­užívali na overovanie dokumentov približne do roku 1919. Po zániku monarchie sa už na dokumentoch neobjavujú a zrejme boli znehodnotené. Po roku 1919 sa používala pečiatka nemeckého cirkevného zboru Mišdorf s jednoduchým latinským krížom, z ktorého vyžarujú lúče. Pod krížom sa nachádza názov zboru ,,MISCHDORF – TATSCHENDORF“32 (!), s kruhopisom v hornej časti ,,Ev. a. v. cirkev“, v spodnej ,,Evang. Kirchengemeinde A. B.“. Slovenský a nemecký text kruhopisu oddeľujú dve hviezdičky.

Pôvodne nemecký cirkevný zbor zanikol v máji 1945 po odsune nemeckého obyvateľstva z Československa. Príchodom slovenského evanjelického obyvateľstva, najmä z Košarísk-Priepasného pri Brezovej pod Bradlom vznikol ešte v tom istom roku nový slovenský evanjelický
cirkevný zbor Nové Košariská,33 ktorý od roku 1974 pôsobí pod názvom novej obce Dunajská Lužná a kontinuálne vykonáva svoju duchovnú službu až dodnes.

Po vzniku nemeckého evanjelického cirkevného zboru Mišdorf/Mišérd v ro­ku 1811 pôsobili v zbore nasledovní duchovní:

Roky pôsobeniaMeno duchovnéhoPoznámka
1811 – 1814Johann Duk† 13. decembra 1814
Jeho hrob sa nezachoval
1815 – 1852Stephan Christoffy
1853 – 1871Georg Leinwetter† 7. septembra 1871
Je pochovaný na cintoríne
v Nových Košariskách
1871 – 1915Karl Schleiffer
1915 – 1945Jacob August Erlemann

Po zániku nemeckého cirkevného zboru Mišdorf a vzniku slovenského cirkevného zboru Nové Košariská (po roku 1974 Dunajská Lužná) pôsobili nasledovní duchovní:

Roky pôsobeniaMeno duchovnéhoPoznámka
1945 – 1951Štefan Bojnák
1951 – 1960Juraj Spevák
1960 – 1979Juraj Buzalka† 7. januára 1979, pochovaný
v obci Ostrá Lúka
1979 – 2018Elena Darina Ružeková
2019 – dodnesMiloš Klátik

Od roku 2019 pôsobí ako duchovný cirkevného zboru ECAV v Dunajskej Luž­nej doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD., emeritný generálny biskup ECAV na Slovensku a v zbore zároveň pôsobí aj jeho manželka Mgr. Olga Klátiková, ktorá je zároveň námestnou farárkou cirkevného zboru ECAV Bratislava – Prievoz.

Opis nového erbu cirkevného zboru evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Dunajská Lužná, ktorého autorom je herold Slovenska, PhDr. Ladislav Vrtel:

,,V modrom štíte zlatý kalich a strieborná, otvorená, zlatou oriezkou opatrená biblia na strieborno-zlatom oltárnom stole, prevýšenom zlatým latinským krížom medzi dvoma pilastrami, podopierajúcimi fronton so zlatou kupolou, nesúcou zlatú osemhrotú hviezdu. Z pravého horného rohu vyrastajúce slnko striedavých lúčov. Nad štítom na zlatej krížovej žrdi pripevnená, vejúca, do štyroch cimburovitých jazykov vybiehajúca modrá zástava so znamením Lutherovej ruže.“


Nový erb cirkevného zboru ECAV v Dunajskej Lužnej je výsledkom hlboké ho rešpektu k histórii, duchovnej citlivosti a heraldickej tradícii. Vychádza z historickej pečate z roku 1830, ktorá unikátnym spôsobom znázorňuje oltár, kalich a bibliu – symboly viery, liturgie a Božieho Slova. Tento erb je nielen grafickým znakom, ale aj duchovným obrazom, ktorý spája bohatú historickú minulosť nemeckého Mišdorfu/Mišérdu s povojnovým slovenským osídlením Nových Košarísk, zápasmi duchovných osobností a liturgickou obnovou. V jeho líniách sa zrkadlí pamäť, bolesť i nádej, a jeho uvedenie do života zboru je aktom úcty k predkom, zakorenenia i vizuálneho svedectva. Stáva sa tak znamením jednoty, služby a pokory – akousi ikonou, ktorá bude sprevádzať členov cirkevného zboru v každodennom živote, slávení i svedectve. Je to erb, ktorý nepatrí len múrom kostola, ale srdciam tých, ktorí v ňom nachádzajú svoj duchovný domov.

  1. Napríklad: GLEJTEK, Miroslav. Vývoj a súčasný stav personálnej cirkevnej heraldiky s prihliadnutím na územie Slovenska. In Liturgia : Časopis pre liturgickú obnovu, roč. 19, 2009, č. 4, s. 296; GLEJTEK, Miroslav. Súčasná cirkevná heraldika v tvorbe Zdenka G. Alexyho. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2011, 151 s. ↩︎
  2. NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí na Slovensku. I. zväzok A – M, II. zväzok N – Ž. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2008, 720 s., 648 s. Jeho podklady k vedeckým prácam sú uložené v jeho osobnom fonde v Archíve Slovenskej akadémie vied (ďalej len Archív SAV) v Bratislave. Archív SAV, fond (ďalej len f.) NOVÁK, Jozef – osobný fond. Inventár dostupný online: www. archiv.sav.sk (cit. 04. 05. 2026). ↩︎
  3. Napríklad: FEDERMAYER, Frederik. Zbierka erbových pečatí I. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2019, 304 s.; FEDERMAYER, Frederik. Zbierka erbových pečatí II. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2022, 302 s. ↩︎
  4. Napríklad pozri dostupné online: https://ives.minv.sk/heraldreg (cit. 04. 05. 2026). ↩︎
  5. SOKOLOVSKÝ, Leon. Stručné dejiny Malohontu do roku 1803. Martin: Gradus, 1997, s. 72-78. ↩︎
  6. KUSENDOVÁ, Dagmar a kol. Historický atlas Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2011, s. 13; KLÁTIK, Miloš (ed.). Postavy a udalosti doby Žilinskej synody : 400 rokov evanjelickej cirkvi na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2010, 184 s. ↩︎
  7. SOKOLOVSKÝ, Leon – VRTEL, Ladislav. Návrh na heraldické a sfragistické symboly ev. a. v. Rimavského seniorátu. 2012, 9 s. Dostupné online: www.ecavrs.sk/wp-content/myfiles/Heraldicke_symboly_RIS.pdf (cit. 04. 05. 2026) ↩︎
  8. KOVÁČ, Martin. Príbeh Lutherovej reformácie na území Bratislavskej stolice : Dejiny bratislavských seniorátov. Bratislava: Bratislavský seniorát ECAV na Slovensku, 2019, s. 238-239. ↩︎
  9. Počas histórie obce Nové Košariská (od roku 1974 časť obce Dunajská Lužná) bol najviac zaužívaný názov ,,Miserd“ aj u nemeckého
    obyvateľstva, ako aj vo väčšine archívnych prameňoch. V štúdii je použitý fonetický, respektíve slovenský historický variant názvu pôvodnej obce „Mišérd„, prípadne „Mišdorf„. ↩︎
  10. Z rukopisu textov autora štúdie k pripravovanej monografii o histórii obce Dunajská Lužná. NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum Archi-Dioecesis Strigoniensis. Strigonii: Typis Gustavi Buzárovits, 1894, s. 162; VOZÁR, Jozef. Kostoly a kňazi farnosti Dunajská Lužná. Martin, Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1998, s. 31. ↩︎
  11. KOVÁČ, Martin. Zápasy evanjelikov a. v. v Bratislavskej stolici v 17. storočí. In DOLEŽALOVÁ, Markéta – PAVLÍKOVÁ, Lenka (eds.). Tu stojím, inak nemôžem : Reformácia od počiatkov do súčasnosti. Bratislava: Štátny archív v Bratislave; Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2017, s. 86. ↩︎
  12. Magyar nemzeti levéltár Országos levéltára, Urbaria et concriptiones, OL E 156a, fasc. 095, No. 012. Dostupné online: www. hungaricana.hu (cit. 04. 05. 2026). ↩︎
  13. BUCKO, Vojtech. Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Trnava: Unia, 1939, s. 140 a 150. ↩︎
  14. BÁNDY, Juraj. Dejiny Evanjelického augsburského vyznania cirkevného zboru v Šamoríne : diplomová práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta, 2006, s. 11. ↩︎
  15. Evangélikus országos levéltár (Evanjelický krajinský archív), Budapest. Canonica Visitatio – Evangélikus Egyházlátogatási jegyzőkönyvek, Dunáninneni Egyházkerület, 1901, Somorja. ↩︎
  16. BEKE, Margit. Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei 1616 – 1637. Budapest: Prímási levéltár kiadványai, 1994, s. 264. Strigonium Antiquum, zväzok 3. ↩︎
  17. CSEPREGI, Zoltán. Evangélikus lelkészek Magyarországon : A zsolnai zsinattól (1610) a soproni országgyűlésig (1681). 2. kiadás. Budapest : RECITI, 2020, s. 348. ↩︎
  18. KÓNYA, Peter – CSEPREGI, Zoltán (eds.). Sto kňazských biografií Johanna Samuela Kleina : Johann Samuel Klein száz lelkészi életrajza. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. 2015, s. 461. ↩︎
  19. CSEPREGI, Evangélikus lelkészek, s. 204. ↩︎
  20. ĎURĎOVIČ, Daniel – JURÁNYI, Ladislav – KLÁTIK, Miloš. K dejinám evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej. Pamiatka na 210. výročie posvätenia chrámu. In Dobrý prameň : Časopis Cirkevného zboru ECAV na Slovensku v Dunajskej Lužnej, roč. 28, 2024, č. 108 (3), s. 32-45. ↩︎
  21. KOVÁČ, Príbeh Lutherovej, s. 133-134. ↩︎
  22. Eötvös Lóránd Tudományegyetem, Egyetemi Könyvtár Budapest. Visitatio sub archidiaconatu preapositurae Posoniensi parochiarum, seu in comitatu Posoniesni existentium anno 1673, 14. Septemb(ris) instituta, Nr. Ab 28. Kanonická vizitácia farností Bratislavského arcidiakonátu z roku 1673. Farnosť Mišérd. ,,In hoc pago pleni sunt heretici“, pag. 237. ↩︎
  23. VOZÁR, Kostoly a kňazi, s. 9 a 21. ↩︎
  24. Archív Rímskokatolíckeho farského úradu Dunajská Lužná, Účtovná kniha farnosti Mišérd od roku 1676, Rationes ecclesiae parochialis Misérdensis ad S(anctum) Martin(um) Ep(iscopum) C(onfessorem) ab anno reparatae Salutis 1676., Záznamy z roku 1710. Táto účtovná kniha bola pri revízii Historickej knižnice farnosti Dunajská Lužná omylom začlenená do knižničného fondu pod evidenčným číslom DL 455. ↩︎
  25. JURÁNYI, Ladislav. Z histórie – Najstaršie cirkevné matriky našej obce. In Lužniansky spravodaj, roč. 12, 2022, č. 2, s. 14. ↩︎
  26. ĎURĎOVIČ – JURÁNYI – KLÁTIK. K dejinám evanjelického cirkevného zboru. s. 32-45. ↩︎
  27. JURÁNYI, Ladislav. Princezná, mišdorfský farár a vianočný stromček. In Lužniansky spravodaj, roč. 10, 2020, č. 4, s. 15. ↩︎
  28. Ústredný archív ECAV na Slovensku (ďalej len ÚA ECAV), f. Bratislavský župný seniorát (ďalej len BŽS), záležitosti cirkevných zborov, Dunajská Lužná 1811 – 1923, inventárne číslo (ďalej len inv. č.) 354, archívna škatuľa ďalej len a. š.) 18. ↩︎
  29. JURÁNYI, Ladislav – KLÁTIK, Miloš. Z histórie – Významné výročie evanjelikov v Dunajskej Lužnej. In Lužniansky spravodaj, roč. 14, 2024: č. 3, s. 20. ↩︎
  30. Ako komparatívnu vzorku pečatí sme použili odtlačky pečatidiel a pečiatok na dokumentoch evanjelických cirkevných zborov predovšetkým Bratislavského stoličného seniorátu z 19. a začiatku 20. storočia. Cirkevné zbory: Bratislava – mestský zbor, Rača, Modra – nemecký zbor, Modra – slovenský zbor, Modra – Kráľová, Limbach, Pezinok, Svätý Jur, Šamorín, Horné Saliby, Kajal – dcérocirkev. Pri zboroch Grinava, Dolné Saliby a Dunajská Streda sa v skúmaných archívnych dokumentoch zachovali iba nápisové pečiatky bez symbolov ↩︎
  31. ÚA ECAV, f. BŽS, korešpondencia a spisy, záležitosti cirkevných zborov, Svätý Jur, Šamorín, inv. č. 367, 368, a. š. 25; ÚA ECAV, f. BŽP, materiály cirkevných zhromaždení, inv. č. 21-46, a. š. 4; ÚA ECAV, f. Cirkevný zbor Limbach, inv. č. 14-27, a. š. 3. ↩︎
  32. Na pečiatke je chybný názov obce Torč (Tartschendorf / Torcs, po roku 1948 Nová Lipnica, časť Dunajskej Lužnej), ktorá bola hlavnou dcérocirkvou (fíliou) cirkevného zboru Mišdorf. ↩︎
  33. Obec Mišdorf bola premenovaná na Nové Košariská už v júli 1945. ↩︎
Citácia:
JURÁNYI, Ladislav. Od pečate k novému erbu evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 38-50.