← Späť na zoznam ročníkov

Osobný fond MVDr. Františka Nižnánskeho

GÖRCSOVÁ, Nina

Rozsah: 21-37

GÖRCSOVÁ, Nina. Osobný fond MVDr. Františka Nižnánskeho. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2024, No. 1, p. 21-37.

This paper examines the personal fonds of František Nižnánsky (1911 – 1967), a prominent veterinary physician, scientist, and organiser of veterinary research in Slovakia. It aims to present the life and professional activities of the fonds creator, as well as the processing of his personal papers preserved in the Archive of the Slovak Academy of Sciences. The study outlines the origin, history, and internal structure of the fonds, documenting Nižnánskýs scientific, pedagogical, and public activities, his work in key veterinary institutions, his extensive publication record, and his international cooperation. Particular attention is devoted to methodological issues related to the processing of personal fonds, including the concept of “quasi-registry,” introduced by the author, and the application of the principle of provenance. The paper also highlights the significance of this fonds as a valuable source for research on the history of veterinary medicine, archival science, and the social history of the twentieth century.

Keywords: František Nižnánsky, veterinary medicine, personal fonds, Archive of the Slovak

Academy of Sciences Mgr. Nina Görcsová, Archív Slovenského národného múzea, Vajanského nábrežie 2, 810 06 Bratislava. E-mail: nina.gorcsova@snm.sk



Životopis
MVDr. František Nižnánsky bol významný vedec zverolekár, člen korešpon­dent Slovenskej akadémie vied (SAV) a dopisujúci člen Československej akadémie poľ­nohospodárskych vied (Československá akademie zemédélských véd, ČSAZV), ktorý svoj život a dielo zasvätil boju proti antropozoonózam a rozvoju systematizovaného veterinárneho lekárstva v Československu. Jeho osobný fond sa nachádza v Archíve Slovenskej akadémie vied a v roku 2024 sme ho za účelom diplomovej práce spracovali do podoby archívnej pomôcky vo forme inventára.
F. Nižnánsky sa narodil 27. júla 1911 vo Veľkých Brestovanoch, okres Trnava, do rodiny železničného strážnika ako najmladší z piatich detí. Žili v skromných podmien­kach v malom štátnom dome, a dospelosti sa dožili len traja súrodenci. Smrť dvoch z detí rodinu ťažko zasiahla a s najväčšou pravdepodobnosťou aj kvôli tomu sa rodičia snažili podporovať vzdelanie u detí.1 Najstarší syn Jozef Nižnánsky sa stal významným slovenským novinárom a spisovateľom historických románov.

Základné vzdelanie získal František v ľudovej škole v Brestovanoch, ktorú na­vštevoval v rokoch 1917 – 1922. Matka chcela pre syna lepší život a jej prianím bolo mať v rodine kňaza, preto začal František v roku 1924 študovať v Saleziánskom ústave v Šaštíne.2 Štúdium v seminári ho nenapĺňalo a – slovami vychovávateľov – bol „nerozumné decko.“ Písal posmešné básničky, vyrušoval počas výučby a nesprával sa tak, ako sa patrilo na budúceho kňaza. V roku 1926 napísal tajne list bratovi Jožovi, v ktorom ho žiadal o radu. Chcel opustiť seminár a študovať literatúru a jazyky, no zároveň sa bál, že zahanbí rodičov a nevedel, či ho vôbec príjmu naspäť. List sa k Jožovi nikdy nedostal. Zhabal ho jeden z kňazov, ktorý list poslal chlapcovým rodičom s odporučením, aby syna netrápili a zobrali ho domov. Opisoval, ako jeho správanie nie je vhodné pre budúceho duchovného otca a ako jeho výstrelky narúšajú morálku ostatných študentov. Bratovi Jožovi navyše rodičia vyčítala, že brata kazí nevhodnou filozofiou a literatúrou.3 Ešte v tom istom roku František seminár opustil a v štúdiu pokračoval na reálnom gymnáziu v Trnave. Úspešne ho ukončil v roku 1931 maturitnou skúškou.4
Voľný čas venoval atletike, ktorá bola od detstva jeho záľubou. Stal sa členom atletickej jednoty Sokol Trnava. Jeho nadanie si približne v šiestej triede všimol profe­sor Ján Hajdócy. Pod jeho vedením František začal s ľahkou atletikou a okrem behu vyskúšal aj disciplíny ako beh na prudký šprint, štafeta, hod guľou, hod oštepom, sko­ky do výšky a do diaľky. Svoje úspechy v atletickej kariére a postrehy z tréningov si zapisoval v „Pamätníkoch športovej kariéry,“ ktoré sledovali jeho aktívne pôsobenie od roku 1926 až do roku 1933.5 Zápisníky obsahovali teoretické analýzy športových výkonov, návrhy na vylepšenie výsledkov, či už vlastných alebo kolegov, skúmal naj­lepšiu taktiku a spôsoby tréningu pre dosiahnutie najlepších výkonov. Slúžili zároveň ako denníky, v ktorých opisoval momentálnu situáciu v rodine či dianie vo svetovej atletike. Počas kariéry sa zúčastňoval rôznych pretekov v okolí, na ktorých sa umiest­ňoval na pódiových priečkach. Vďaka tomu sa v roku 1930 zúčastnil na atletickom sú­stredení v Brne ako vodca mladších žiakov. Predniesol tam príhovor, v ktorom opisuje potrebu športu a ľahkej atletiky pre fyzické i psychické zdravie. Športu a tréningu sa svedomito venoval a občasné prípadné neúspechy pripisoval svojej forme a nízkemu vzrastu. K jeho obľúbeným športom patril futbal, ktorý hrával dokonca súťažne za bres­tovanské družstvo.6
Okrem športu mal záľubu v umení a literatúre. Pochádzala od staršieho brata Joža, ktorý mu požičiaval knihy a posielal vlastné rukopisy. Písal si básničky a drob­né verše o svojom okolí, za ktoré bol občas dokonca trestaný.7 Najmä počas štúdia v kňazskom seminári, keď písal posmešné verše o rehoľníkoch a spolužiakoch. Záľuba mu ostala až do dospelosti a vo voľných chvíľach písal verše o svojom pracovisku, ko­legoch, či zvieratách.8 Keď bolo v roku 1925 založené ochotnícke divadlo vo Veľkých Brestovanoch, František sa prihlásil ako dobrovoľník a pomáhal s organizáciou pred­stavení, s predajom lístkov a raz za čas ako herec. Už v roku 1929, dňa 2. februára, na premiérovom predstavení divadla hral František v hre „Tma na Tme“ jednu z hlavných postáv. Divadlo zakrátko opustil. Bolo mu naznačené, že nie je vhodné ani žiaduce, aby študent gymnázia hral v divadelnom súbore.9
V roku 1931 začal štúdium na Vysokej škole veterinárnej v Brne. V tomto roku boli vypísané tri miesta pre študentov zo Slovenska s plným štipendiom 4 000 Kč mesačne. Jedno z nich získal s bratovou pomocou aj František. Štúdiu sa svedomito venoval a už počas neho pracoval ako demonštrant na ústave patologickej anatómie, bakteriológie, sérológie a veterinárnej hygieny. Štúdium úspešne ukončil v roku 1936 a o rok neskôr získal po obhájení dizertačnej práce s názvom Štúdie stimulačného Haemostypínu A a B na hladinu leukocytov a na priebeh tuberkulózy titul veterinárneho lekára. Práca bola publikovaná v roku 1938 v periodiku Zvěrolékařské rozpravy.10
Po škole nastúpil do vojenskej služby, kde pôsobil ako praktický veterinárny le­kár pre Prahu a Holice. Po rozdelení Československa sa vrátil naspäť domov a dostal pracovné miesto v Štátnom žrebčíne v Nitre ako zmluvný veterinár. Práve tu začala jeho vedecká činnosť. Venoval sa výskumu nákazlivých a infekčných chorôb, ako na­príklad žrebčia nákaza, malleus, infekčná anémia koní a mnohé ďalšie. Štúdie, ktoré vznikli v tomto čase, publikoval v periodikách Slovenský veterinár a Časopis českoslo­venských veterinárov. Dňa 1. septembra 1939 vstúpil ako veterinárny lekár do služieb armády Slovenského štátu, do 3. jazdeckého pluku v Nových Zámkoch a zanedlho sa stal náčelníkom veterinárskej služby vojenských hypomobilných útvarov a náčelní­kom veterinárskej služby divízie. Zároveň pôsobil ako vedúci výuky vo Vojenskej podkúvačskej škole v Kežmarku. Vojenskú službu opustil v roku 1941, keď sa podieľal na založení Štátneho diagnostického veterinárneho ústavu (ŠDVU),11 ktorý vznikol 14. októbra toho istého roku pod správou Ministerstva hospodárstva a v tom čase bol pr­vým a jediným svojho druhu na území Slovenska. Ústav sa zaoberal veterinárnou la­boratórnou diagnostikou a výskumom závažných zvieracích nákaz a antropozoonóz.
Pracovníci ústavu sa na základe pokusov a testov snažili zistiť priebeh jednotlivých ochorení, ich nákazlivosť, prenášanie, liečenie, dôsledky a prevenciu. Z vyliečených jedincov sa následne snažili vytvoriť očkovacie látky, ktoré mali slúžiť na prevenciu nielen v rámci našej krajiny, ale aj v zahraničí. F. Nižnánsky pôsobil ako riaditeľ ŠDVU od 1. apríla 1942 až do 19. decembra 1952, kedy na základe rozhodnutia Povereníctva poľnohospodárstva ústav formálne zanikol a bol zriadený Štátny vedecký veterinárny ústav (ŠVVÚ).12
Počas obdobia Slovenského štátu zo svojej pozície riaditeľa ŠDVÚ F. Nižnánsky pomohol viacerým kolegom židovského pôvodu.13 Vybavil pre nich pracovnú výnimku a spolu s rodinami ostali pracovať na ústave. V prípade potreby ich ukrýval a zatajoval ich pred orgánmi moci. Po obnove Československa týchto kolegov riadne zamestnal ako veterinárnych lekárov a vedeckých pracovníkov. V roku 1944 pomohol zveroleká­rovi ruského pôvodu K. Gorianovi a jeho dcére, ktorých zamestnal, a s manželkou im pomáhali aj po materiálnej stránke. Rodiny spolu udržiavali priateľstvo až do smrti F. Nižnánskeho.
Po vzniku ŠVVÚ v Bratislave, stále na pozícií riaditeľa, spolu s kolegami pokračo­vali v činnostiach predchádzajúcej inštitúcie v takmer nezmenenej podobe. Posunom bolo osamotnenie niektorých laboratórnych pracovísk a vytvorenie ďalších pobočiek naprieč Slovenskom.14 Tieto pobočky sa zameriavali na konkrétne živočíšne druhy a ich špecifické ochorenia. Okrem laboratórnej a terénnej diagnostiky zvierat začal ústav plniť veterinárne a výskumne úlohy stanovené Povereníctvom poľnohospodár­stva a lesného hospodárstva a riešiť akútne problémy chorôb zvierat a hygieny živo­číšnych surovín. Cieľom výskumu bola okrem predchádzania nákaz a chorôb aj pro­pagácia poznatkov a rozvoj vedeckej spolupráce naprieč Československom a postupne aj so zahraničím. Rok 1955 bol pre veterinárnu medicínu prelomový. Konala sa prvá medzinárodná konferencia o brucelóze, ktorú organizoval ŠVVÚ na čele s Františkom Nižnánskym v spolupráci so SAV.15 Konferencia otvorila dvere medzinárodnej spolu­práci a ŠVVÚ nadviazal kontakty postupne až s 35 veterinárnymi ústavmi a vedeckými pracoviskami naprieč celým svetom. Najväčšej spolupráci sa tešil s Bulharskou akadé­miou poľnohospodárskych vied.16

Dňa 20. marca 1958 bol F. Nižnánsky po 16 rokoch riadenia ústavu odvolaný a preradený na funkciu bežného pracovníka. Z jeho vlastnej korešpondencie vieme, že o svojom prešetrovaní, ohováraní kolegami a snahe odstrániť ho z vedúcej pozície na ŠVVÚ vedel už skôr. Situáciu chcel riešiť listom z 30. októbra 1957, v ktorom navrhol Povereníctvu poľnohospodárstva odčleniť laboratórnu a diagnostickú časť ústavu, aby mohol zotrvať aspoň na jednom pracovisku ako vedúci.17 Tejto žiadosti nebolo vyhove­né a od roku 1959 bol prijatý za interného zamestnanca Biologického ústavu Sloven­skej akadémie vied, patriaceho do sekcie biologických a lekárskych vied.18 O rok na to vzniklo Laboratórium experimentálneho veterinárstva Pobočky ČSAZV, v ktorom pôsobil až do roku 1963. Laboratórium vznikalo v spolupráci so ŠVVU a zamestnanci ústavu dostali možnosť prejsť na nové miesto bez následkov. Mnohí z pracovníkov, ktorí na ústave pracovali ešte v čase riadenia Františkom Nižnánskym, zo solidarity s bývalým riaditeľom prestúpili.
V roku 1963 dostal F. Nižnánsky miesto vedúceho na Výskumnom ústave vete­rinárneho lekárstva v Brne (VUVL), detašovanom pracovisku Ivanka pri Dunaji. Na tomto pracovisku sa zameriaval na štúdium, diagnostiku a prevenciu aviárnych chorôb prenosných vertikálnou cestou a výskum aviárnej patológie. Počas svojho pôsobenia na pracovisku v Ivanke pri Dunaji sa v spolupráci s Veterinárnou fakultou v Prahe po­dieľal na vytvorení a recenzovaní veterinárnej učebnice s názvom Nemoci drúbeže.19
František Nižnánsky väčšinu svojej kariéry venoval antropozoonóznemu ocho­reniu s názvom brucelóza.20 Od 1. augusta 1941 pracoval spolu s kolegami na objavení očkovacích látok a liečebných postupoch. Niekedy v tomto čase sa aj sám chorobou nakazil, kmeňom separovaným z krvi dobytka. Priebeh choroby si poctivo zapisoval a sám na sebe testoval novoobjavené liečivá a vakcíny. Choroba u neho pretrvávala cez tri mesiace a zanechala viaceré trvalé následky. Najhoršie boli konštantné neu­rologické bolesti, bolesti svalov a kĺbov, ktoré mu vystreľovali z chrbtice a čiastočne mu obmedzovali pohyb. Ďalej to boli bolesti hlavy, vyčerpanie, nespavosť, chronický šum v ušiach, tachykardia a menší tumor pečene. Okrem fyzických následkov začal trpieť depresiami, ktoré okrem publikovaného článku o priebehu choroby, častokrát spomínal vo vlastnom diári.21 Očkovaciu látku sa podarilo vynájsť v roku 1962. Okrem brucelózy sa postupne od roku 1954 rozvíjali aj iné výskumné zamerania. Medzi ne patrila najmä Q-horúčka, leptospiróza a rôzne vírusové a infekčné ochorenia hydiny a hospodárskych zvierat.
Okrem práce a vedenia laboratórií a ústavov sa vo veterinárnej vede podieľal na rozširovaní poznatkov a nových štúdií. Od roku 1956 pôsobil ako šéfredaktor Veteri­nárskeho časopisu, ktorý vydávala Slovenská akadémia vied. Úlohu šéfredaktora si svedomito plnil a neraz odmietol články, ak nespĺňali nároky na kvalitu, odbornosť ale­bo termín odovzdania. To mu spôsobilo neraz problémy, konkrétne napríklad s akade­mikom SAV Ivanom Braunerom, ktorý chcel vydať výskum s upravenými výsledkami. František s kolegom Jurajom Ursínym jeho podvod odhalili a článok neuverejnili.22 Sám alebo v spolupráci s inými autormi uverejnil cez 230 vedeckých a odborných prác a vyše 150 odborných článkov.23 Okrem tejto funkcie bol členom redakčnej rady české­ho časopisu Veterináŕství, Zborníku veterinárnej medicíny ČSAZV a členom redakčno- -vydavateľskej rady sekcie poľnohospodárskych vied SAV.24
Výrazný prínos práce a diela Františka Nižnánskeho neostal bez ocenenia. V ja­nuári 1955 bol navrhnutý a zvolený za člena korešpondenta SAV a 20. marca 1958 sa stal dopisujúcim členom ČSAZV. Okrem domácich úspechov bol členom viacerých zahraničných spoločností, najmä v Nemecku – od roku 1959 bol členom Spoločnosti nemeckých veterinárnych patológov.25 Túto poctu si veľmi vážil a členstvo mu dopo­mohlo v následnom živote pri presadzovaní potreby ďalej rozvíjať veterinárnu vedu, prax a medzinárodnú spoluprácu.
F. Nižnánsky sa chcel už od mladosti stať učiteľom a vzdelávanie vnímal ako ži­votné poslanie. Cítil potrebu odovzdávať skúsenosti a poznatky mladším veterinárom, a preto počas celej svojej kariéry prednášal ako externý pedagóg súčasne na Vyso­kej škole poľnohospodárskej v Košiciach (VŠP) a Vysokej škole veterinárnej v Brne (VŠV). V 60. rokoch 20. storočia bol bežne zaužívaným postup, keď významní vedci nadobudli univerzitný titul na základe svojich zásluh. F. Nižnánsky sa pokúsil o získa­nie akademického titulu profesor podobným spôsobom. Prvú žiadosť na menovanie za mimoriadneho profesora podal v marci 1965 na svojej alma mater VŠV v Brne v odbore aviárnej patológie. Proces bol zdĺhavý a potrebných bolo viacero recenzných posudkov na jeho publikácie a dobrorečenia od kolegov. Zo všetkých strán bol odporúčaný na menovanie. Celý proces bol však neskôr z neznámeho dôvodu pozastavený. Bolo mu preto odporučené, aby si zároveň podal žiadosť aj na VŠP v Košiciach.26 V roku 1967 preto požiadal o menovanie za mimoriadneho profesora epizootológie aj na Veterinár­nej fakulte VŠP v Košiciach. Konanie bolo uľahčené o už existujúce posudky z predo­šlého konania na VŠV v Brne. Posudzovatelia sa jednoznačne zhodli, že MVDr. Franti­šek Nižnánsky je nenahraditeľným prínosom pre veterinárnu medicínu a diagnostiku a radí sa k jedným z najlepších vo svojom odbore v celosvetovom meradle. Dňa 21. novembra 1967 bolo zvolané zasadnutie vedeckej rady fakulty, na ktorom bol František Nižnánsky jednohlasne zvolený za mimoriadneho profesora epizootológie.27
Menovania za profesora sa už, bohužiaľ, nedožil. Dňa 28. novembra 1967 bol vážne zranený pri dopravnej nehode na rohu Kollárovho námestia a Obchodnej ulice v Bratislave. Po nehode bol prevezený do nemocnice, kde 27. decembra o 5. hodine ráno zomrel. Posledná rozlúčka sa konala 29. decembra 1967 na cintoríne v Slávičom údolí, no ešte pred pohrebom sa konalo spomienkové stretnutie v priestoroch Univer­zity Komenského.28 Menovanie mimoriadnym externým profesorom na VŠP v Koši­ciach sa konalo in memoriam 4. decembra 1969.29
Výskumy a publikácie Františka Nižnánskeho sa používajú dodnes a veterinárna veda na Slovensku si ho pripomína laudáciami, oceneniami a článkami venovanými jeho pamiatke. Zásluhy na tom má najmä jeho syn František Nižnánsky, ktorý dlhé roky opatroval pozostalosť po svojom otcovi a pred odovzdaním do Archívu SAV ju poskytol na štúdium záujemcom o výskum, činnosť a osobnosť MVDr. Františka Nižnánskeho.

Dejiny fondu
Po smrti MVDr. Františka Nižnánskeho zostalo zachovaných množstvo doku­mentov zaznamenávajúcich jeho osobný život a vedeckú činnosť. Presné okolnosti pre­bratia dokumentov do rodinnej úschovy nie sú známe; časť sa nachádzala u pôvodcu doma a časť pracovnej agendy na jeho vtedajšom pracovisku v Ivanke pri Dunaji. Po smrti manželky boli dokumenty uložené u syna Jozefa Nižnánskeho a po jeho úmrtí v roku 2019 prešli do vlastníctva jeho brata Františka Nižnánskeho ml. Pozostalá rodi­na si uvedomovala ich hodnotu, a preto ich s pietou uchovávala v domácom prostredí až do roku 2020.
Rodina zároveň opatrovala aj pozostalosť Joža Nižnánskeho, brata pôvodcu, a La­dislava Beňa, švagra pôvodcu, ktoré sú dnes uložené v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice a v Archíve Ústavu pamäti národa. Odovzdanie týchto fondov inšpi­rovalo pozostalých k rozhodnutiu uložiť do archívu aj osobný fond Františka Nižnánskeho. Ako prvý bol oslovený Slovenský národný archív (SNA), ktorý však z finančných dôvodov fond nemohol odkúpiť.30 Následne bol na odporúčanie SNA fond ponúknutý Archívu SAV, kde bolo jeho uloženie z hľadiska proveniencie vhodnejšie.

So súhlasom Františka Nižnánskeho ml. bol fond 7. septembra 2020 presunutý do Archívu SAV. Išlo o osem archívnych škatúľ v rozsahu približne jedného bežného metra dokumentov z rokov 1937 – 2008, ku ktorým bol vyhotovený len zbežný súpis. Akvizičná komisia Archívu SAV fond 25. novembra 2020 navrhla na odkúpenie. Spra­covanie fondu bolo pre pandémiu dočasne pozastavené a napokon bolo realizované formou záverečnej práce, čím bol fond pripravený na sprístupnenie.

Archívna a obsahová charakteristika osobného fondu31

Osobný fond je typ archívneho fondu, ktorý vznikol z písomností a iných zázna­mov fyzickej osoby, ktorá je verejne známa svojou prácou v príslušnom odvetví, prí­padne sa svojim dielom a životom inak zaslúžila o uchovanie a opateru vlastných dokumentov.32 Pri štúdiu teórie osobného fondu sme sa priklonili k názorom Elemíra Rákoša, podľa ktorého predpokladom pre vznik tohto typu fondu, rovnako ako pri iných archívnych fondoch, je vytváranie vlastnej „registratúry“. Keďže pôvodca osob­ného fondu nevedie evidenciu vlastných záznamov a dokumentov, nazvať jeho pred archívnu pozostalosť registratúrou nie je vhodné. Pojem registratúra označuje súbor všetkých registratúrnych záznamov evidovaných ich pôvodcom, ktoré vznikli z jeho činnosti.33 Vzhľadom na fakt, že v našom priestore chýba terminológia pre túto časť dokumentov, vytvorili sme pre ich označenie pojem „kváziregistratúm.“34 Vychádzali sme z faktu, že pôvodca svoje dokumenty, rovnako ako pri registratúre, na základe nejakého kľúča preberá, usporadúva a vyraďuje. Naproti reálnej registratúre nevytvá­ra registratúrny denník a vlastné dokumenty nepodliehajú lehote uloženia ani znaku hodnoty. Typ dokumentov, spôsob a dobu uloženia určuje pôvodca sám podľa vlast­ných potrieb a nepodliehajú usmerneniam vydanými odborom archívov a registratúr MV SR.35 V prípade osobného fondu „kváziregistratúru “ vytvára pôvodca, ktorý sám vykonáva výber a vyraďovanie. Tým upravuje kvalitu a kvantitu vlastnej pozostalosti a upravuje aj vzťahy medzi jednotlivými dokumentmi.36
Keďže pôvodca za svojho života nevytvára úmyselne osobný fond, ale ten je vytvo­rený následne z jeho dokumentov, môže sa stať, že z pôvodnej „kváziregistratúry“ pô­vodcu sa zachová len časť, z ktorej nie je možné vytvoriť plnohodnotný archívny fond. V takýchto prípadoch by sa mal zo zachovanej pozostalosti vytvoriť fragment alebo zlomok osobného fondu pre uchovanie aspoň časti agendy spoločensky významného pôvodcu.37 V niektorých prípadoch, ak existuje osobný fond osoby príbuznej pôvodco­vi, prípadne ak je pôvodca významným členom alebo zakladateľom nejakej inštitúcie, je možné polemizovať, či by bolo vhodnejšie namiesto vytvárania samostatného osob­ného fondu fragment priradiť k už existujúcemu príbuznému fondu. Jedná sa najmä o prípady, keď množstvo zachovaných dokumentov nie je dostatočné na vytvorenie plnohodnotného fondu a obsahovo dopĺňajú už existujúci fond. Pri rozhodovaní je však potrebné vziať do úvahy typológiu a obsah dokumentov vo fragmente, a samozrejme aj vo fonde, ku ktorému by daný fragment mal byť pripojený.38
Archivár nedokáže kvalitne a správne spracovať archívny fond, pokiaľ nie je do­statočne oboznámený s jeho obsahom a históriou. Základné odborné činnosti, ktoré archivári používajú pri sprístupňovaní archívnych fondov, sú stanovené a prispôsobe­né potrebám všetkých typov archívnych fondov.39 Je pritom nutné zohľadňovať provenienčný princíp a v prípadoch, keď je vhodnejšie upustiť od pôvodného uloženia samotným pôvodcom osobného fondu, stanoviť štruktúru na základe charakteru do­kumentov a bádateľských potrieb.40 Vo fonde František Nižnánsky proces spracovania prebiehal pomerne jednoducho. Pôvodný systém usporiadania vychádzal z „kváziregistratúry“ pôvodcu a triedením prešiel už po prevzatí do archívu. Po vytriedení na archív­ne dokumenty a záznamy bez trvalej dokumentárnej hodnoty bol autorkou vyhotovený základný súpis ako podklad pre vytvorenie väčších celkov – vecných skupín a podsku­pín. Časový rozsah fondu prekračuje život pôvodcu, ide však o dokumenty, ktoré boli do fondu vložené umelo pozostalými, no týkajú sa jeho života, diela a pripomínajú jeho pamiatku.
V súčasnosti pre naše územie neexistuje záväzná jednotná štruktúra pre spraco­vanie osobných fondov, iba zaužívaná prax pri vytváraní ich vnútornej štruktúry. Preto si jednotlivé archívy, prípadne archivári, môžu vytvoriť vlastnú štruktúru prispôsobenú pre potreby archívu a bádateľov, no vo väčšej miere sa musí zhodovať alebo aspoň približovať zaužívanej štruktúre. Túto možnosť využil aj Archív SAV, ktorý si vytvo­ril vlastnú štruktúru pre zjednotenie spracovania a inventarizácie archívnych fondov inštitúcií a osobných fondov. Štruktúra spracovania fondov v Archíve SAV vychádza zo zásad prijatých v rámci vzájomnej spolupráce archívov akadémií vied bývalých so­cialistických krajín, ktorú vypracoval poľský archivár Zygmunt Kolankowski, riaditeľ Archívu Poľskej akadémie vied. Jeho štúdiu, prednesenú na 3. konferencii zástupcov archívov akadémií vied socialistických krajín v roku 1971 v Berlíne, uverejnila Sloven­ská archivistika v roku 1972. Z. Kolankowski vymedzuje osobný fond vecným a chro­nologickým ohraničením.41 Pri vecnom vymedzení má archivár prihliadať na to, čo môže a malo by byť obsahom osobného fondu. Je potrebné stanoviť, či bude spracova­teľ prísne dodržiavať provenienčný princíp, alebo ponechá vo fonde aj záznamy cudzej proveniencie, ktoré sa nejakým spôsobom spájajú s osobou pôvodcu. Chronologické ohraničenie osobného fondu by podľa provenienčného princípu malo byť vymedzené dátumom narodenia a dátumom úmrtia pôvodcu. V praxi sú však súčasťou fondu často aj posmrtné doklady pôvodcu, prípadne publikácie a laudácie súvisiace s úmrtím a uc­tením si pamiatky pôvodcu. V prípade starších dokumentov ide poväčšine o materiál starších rodinných príslušníkov, prípadne ak pôvodca pracuje pri výskume so starším materiálom, ako je on sám. Archív SAV považuje za správne zaradiť do osobného fon­du aj takéto archívne dokumenty, ktoré sa týkajú pôvodcu a do osobného fondu boli doplnené cudzou osobou, a to pre ich jednoznačnú hodnotu a prínos pri ich správnom zaradení do štruktúry fondu.42 Preto sú pri časovom ohraničení jednotlivých archív­nych fondov roky, ktoré presahujú obdobie života pôvodcu, uvádzané v okrúhlych zátvorkách.43
K samotnej metodike bola v roku 2023 vytvorená príručka, ktorá má usmerňovať archivárov a iných spracovateľov archívnych fondov v Archíve SAV. Cieľom je zosúla­diť metodiku s tendenciami vývoja svetového archívnictva a dosiahnuť väčšiu podrob­nosť poskytnutých informácií o archívnych súboroch v presne stanovenom rozsahu a štruktúre. Touto cestou sa metodika snaží vyzdvihnúť inventár na vyššiu úroveň, aby bol považovaný za autorské dielo spracovateľa.44
Inventárny súpis osobného fondu František Nižnánsky obsahuje spolu 314 in­ventárnych jednotiek, ktoré sú podľa štruktúry rozdelené do ôsmich hlavných vecných skupín s ďalšími podskupinami. Vecné skupiny sme očíslovali rímskymi číslami I. až VIII. a podskupiny sme následne označili abecedne, napr. I.A. Pri potrebe vytvorenia podskupiny nižšej úrovne číslovanie pokračuje arabským číslom, napr. I.A.1.45 Inven­tárne jednotky obsahujú súbor dokumentov a len ojedinele sa vyskytuje jednotlivina. Tvorili sme ich na základe už existujúceho usporiadania od pôvodcu v súlade s me­todikou archívu. V niektorých prípadoch sa javilo ako vhodné vytvoriť z viacerých jednotlivín skupinu dokumentov. Napríklad v prípade príležitostnej korešpondencie, kam sme v rámci inventárnej jednotky zaradili viaceré pozvánky. Popis inventárnej jed­notky obsahuje názov publikácie, článku, podujatia, alebo osoby a inštitúcie, s ktorou si pôvodca dopisoval. V prípade Dokumentov z funkcií popis inventárnej jednotky tvorí názov ústavu, v ktorej pôvodca funkciu zastával. Ak sa popis nedal vyjadriť názvom, ob­sahuje krátku charakteristiku dokumentu, na základe ktorej bádateľ získa informáciu o obsahu inventárnej jednotky.
Prvá vecná skupina nesie označenie I. Dokumenty z vedeckej činnosti, obsahuje spolu 68 inventárnych jednotiek a je zložená z viacerých podskupín. Prvá podskupina Ve­decké práce sa ďalej člení do štyroch podskupín Monografie, Štúdie a články, Referáty, Záverečné správy a výskumné úlohy. Ďalšie podskupiny tvoria Odborné práce, Literárne práce, Vedecká dokumentácia a na záver Vedecké podujatia. Časové ohraničenie sa po­hybuje v rozmedzí rokov 1938 až 1966.46 Ako označuje názov, dokumenty vo vecnej sku­pine zachytávajú vedeckú a spoločenskú prácu pôvodcu. Nachádzajú sa v nej monografie zamerané na veterinárne lekárstvo a konkrétne zvieracie ochorenia. Pôvodca si starost­livo odkladal všetky koncepty, takže sa zachovali aj články, referáty a štúdie, ktoré boli publikované v rôznych periodikách. Niektoré sa zachovali vo forme separátov. Okrem vedeckých prác sú v skupine uložené aj záverečné správy a výskumné úlohy, ktorým sa pôvodca venoval počas práce na ŠDVU a ŠVVU.47 V podskupine Literárne práce sa zachovala napríklad jeho báseň venovaná opičke Macacus, alebo vedecko-popularizačný článok „Mier – záruka vedeckej spolupráce medzi národmi.“48
František Nižnánsky bol jedným z prvých československých veterinárov, ktorí sa zúčastňovali na medzinárodných kongresoch a zasadnutiach, ako bol napríklad XIV. Me­dzinárodný veterinárny kongres v Londýne v roku 1949 alebo VIII. Zjazd pre porovnáva­ciu patológiu v Lausanne v roku 1955. Z podujatí, ktorých sa zúčastnil, sa vo fonde zacho­vali programy, správy zo zahraničných ciest a články publikované v periodikách.49 Do pozornosti dávame pracovné schôdze Nemeckej spoločnosti veterinárnych patológov, ktorej bol členom. Zachovali sa dokumenty zo schôdzí od roku 1960 až po rok 1966.50
Druhá vecná skupina II. Dokumenty z funkcií sa rovnako skladá z viacerých podskupín a obsahuje 36 inventárnych jednotiek z rokov 1947 až 1966. Keďže v pô­vodnom usporiadaní boli dokumenty uložené spolu a ich následnosť bola podmienená ich charakterom a obsahom, sme vytvorili z dôvodu ľahšej orientácie viaceré podsku­piny. Rozdelenie je nasledujúce: Vedecké funkcie akademické (funkcie, ktoré pôvod­ca zastával v rámci SAV a ČSAZV), Vedecké funkcie rezortné, Menovania a Vedecké funkcie medzirezortné. Gro dokumentov v skupine sa týka pracovnej agendy ústavov, zamestnaneckých sporov a riešenia pracovnej disciplíny. Nachádzajú sa tu záznamy a vlastné poznámky zo zasadnutí sekcií poľnohospodárskych vied, správy zo zahranič­nej návštevy doktora Siegfrieda Schönherra z Nemecka a profesora Heinza Röhrera z Nemecka, alebo korešpondencia s Bulharskou akadémiou vied, ktorá neskôr vie­dla k spolupráci.51 Skupina obsahuje aj dokumenty spojené s členstvom v Nemeckej spoločnosti veterinárnych patológov a ďalšie menovania do funkcií.52 Medzi tie patrí napríklad menovanie za člena vedecko-technickej rady pri Povereníctve pôdohospo­dárstva, menovanie do komisie pre vybudovanie Veterinárneho výskumného ústavu, menovanie za člena vedeckých rád v rámci Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre a mnohé ďalšie.53
Tretia vecná skupina obsahuje Biografické dokumenty, ktoré pozostávajú z pod­skupín: Osobné doklady, Školské doklady, Pracovné doklady, Životopisy, Publikova­né práce a Vyznamenania a ceny. Počet inventárnych jednotiek v tejto skupine je 20 a rozpätie rokov 1926 až 1969. V tejto skupine sa stretávame s prvými dokumentmi vzniknutými po smrti pôvodcu.54 Do pozornosti by sme chceli dať najmä pamätníky at­letickej kariéry a denníky. Denníky si pôvodca viedol paralelne v dvojitom vyhotovení, pravdepodobne jeden pracovný a jeden súkromný.55 Zaujímavosťou je, že sa zachovali denníky od roku 1954 až po rok 1967, kedy pôvodca zomrel, s výnimkou diárov z roku 1958. Biografické doklady obsahujú aj dokumenty spojené s vyšetrovaním nehody, pri ktorej bol František Nižnánsky vážne zranený. Súčasťou skupiny sú dokumenty spo­jené so snahou rodiny o rehabilitáciu in memoriam, ktorá bola nakoniec v roku 1969 úspešná.56 F. Nižnánskemu bolo in memoriam v Košiciach v roku 1969 udelené vyzna­menanie, konkrétne Adámiho cena pre veterinárnych lekárov.57
Štvrtá vecná skupina – Korešpondencia – je najrozsiahlejšia a obsahuje 147 inven­tárnych jednotiek. Je rozdelená do štyroch podskupín na: Korešpondenciu s osobami, Korešpondenciu s organizáciami, Príležitostnú korešpondenciu a Zoznamy adries a vi­zitky. V rámci fondovej skupiny sa stretávame s najväčším časovým rozsahom od roku 1923 až po rok 1967. Pôvodca si korešpondenciu uchovával rozdelenú podľa osôb vo farebných obaloch, ktoré mal označené menom a v niektorých prípadoch aj poznám­kou.58 V korešpondencii s osobami – rovnako ako s inštitúciami – sa prelína pracovná a súkromná agenda. Okrem vedeckých diskusií a posielania si najnovších vedeckých článkov si korešpondujúci často písali aj o svojich rodinách. Ako zaujímavosť by sme uviedli korešpondenciu s dánskym kolegom Axelom Thomsenom, ktorý k listu priložil pripináčik dánskej vlajky pri príležitosti pripomenutia si „najlepšej konferencie, ktorú kedy navštívil. “ Išlo o Seminár o brucelóze hospodárskych zvierat, ktorý organizoval F. Nižnánsky.59
Piata vecná skupina je venovaná obrazovej dokumentácií. Nachádza sa v nej 58 fotografií. Fotografie sme rozdelili do kategórií podľa tematiky a boli datované len na základe našich dohadov, prípadne neboli datované vôbec.60
Šiesta vecná skupina nesie názov VI. O pôvodcovi fondu a obsahuje 11 inven­tárnych jednotiek rôzneho charakteru. Ide najmä o novinové výstrižky článkov o je­ho úspechoch, ktoré si uchoval na pamiatku.61 Nachádzajú sa tu laudácie na počesť pôvodcu, články pri príležitosti udelenia ocenení pôvodcovi či materiál k zostaveniu jeho profilu do rôznych biografických slovníkov.62 Sú tu zaradené aj posmrtne vydané publikácie venované jeho osobe, napríklad biografické dielo Júliusa Molnára „Veda na dlhé trate… Život a dielo Františka Nižnánskeho (1911 – 1967).“63 V skupine sa teda nachádzajú aj záznamy vložené po smrti pôvodcu jeho pozostalými. Datovanie sa pohy­buje medzi rokmi 1957 a 2014.64
Predposledná vecná skupina VII. Práce iných autorov obsahuje rôzne dokumen­ty, ktoré si pôvodca z nejakého dôvodu ponechal, čím sa stali súčasťou jeho fondu. Nachádza sa tu 19 inventárnych jednotiek z rokov 1933 až 1966.65
Na záver fondu boli zaradené Materiály rodiny tvoriace VIII. vecnú skupinu, ktoré sú v počte inventárnych jednotiek najskromnejšie (iba štyri). Okrem vzájomnej korešpondencie členov rodiny tu nachádzame potvrdenie dcéry Sone o ukončení pra­xe v Taliansku alebo úmrtný list manželky Márie.66

Využiteľnosť fondu
Osobný fond Františka Nižnánskeho predstavuje významný archívny celok, ktorý napriek menšiemu rozsahu vyniká obsahovou bohatosťou a typologickou rôznorodos­ťou dokumentov. Slúži nielen na uchovanie pozostalosti významného pôvodcu, ale aj na hlbšie poznanie jeho osobnosti, vnútorného sveta, každodenného života a medziľud­ských vzťahov. Fond je využiteľný tak pre odborný výskum, ako aj pre širšiu verejnosť, pričom dokumenty môžu tvoriť jadro výskumu alebo ho dopĺňať. Primárne môže fond slúžiť na výskum života a diela veterinárneho lekára Františka Nižnánskeho. Obsahuje materiály od jeho detstva až po úmrtie, vrátane posmrtných dokladov a dokumentov vzniknutých po jeho smrti. Vďaka pracovným materiálom, podkladom k výskumom, diárom a bohatej korešpondencii je možné zostaviť ucelený životopis, prehľad jeho vedeckej činnosti, publikácií, funkcií a zároveň sledovať jeho osobné pocity, názory, každodennú rutinu i rodinné a priateľské vzťahy. Fond tak F. Nižnánskeho zachytáva nielen ako vedca, ale aj ako človeka.

František Nižnánsky patril k zakladateľom systematickej veterinárnej praxe a la­boratórneho výskumu na Slovensku. Jeho fond poskytuje cenný materiál pre výskum vývoja veterinárnej medicíny, budovania ústavov, zmien v diagnostických a preventív­nych metódach, ako aj boja proti epizoonózam a antropozoonózam, napríklad bruce- lóze či tuberkulóze. Dôležitým prínosom je dokumentácia medzinárodnej spolupráce, účasti na kongresoch a šírenia poznatkov do zahraničia. Sekundárne je fond využiteľný pri výskume inštitúcií, v ktorých Nižnánsky pôsobil, keďže ponúka osobný pohľad za­mestnanca a vedúceho, odlišný od oficiálnych dokumentov ústavov. Zároveň poskytu­je cenné svedectvo o spoločensko-politických pomeroch 20. storočia, najmä o kádrových previerkach, politickom tlaku na vedcov a procesoch rehabilitácie. Významná je korešpondencia s kolegami či s bratom Jožom Nižnánskym, čo umožňuje sekundárny výskum literárneho a kultúrneho prostredia doby.

Záver
Osobnosť MVDr. Františka Nižnánskeho by nemala ostať v zabudnutí. Svojou odbornou, organizačnou a pedagogickou činnosťou sa významne zaslúžil o budovanie systematickej veterinárnej praxe, rozvoj laboratórneho výskumu, výchovu novej gene­rácie špecializovaných veterinárnych odborníkov a medzinárodnú vedeckú spoluprácu. Osobný fond je uložený v Archíve Slovenskej akadémie vied a dnes je plnohodnotne sprístupnený. Spracovanie fondu potvrdilo jeho mimoriadnu obsahovú a typologickú rôznorodosť. Dokumenty zachytávajú nielen odbornú a vedeckú činnosť pôvodcu, ale aj jeho osobný život, medziľudské vzťahy a hodnotové postoje. Jeho spracovanie potvr­dzuje význam osobných fondov ako nenahraditeľného zdroja poznania, ktorý dopĺňa archívne fondy inštitúcií a prispieva k hlbšiemu pochopeniu dejín vedy a spoločnosti. Štúdia zároveň poukazuje na špecifiká spracovania osobných fondov, predovšetkým na problematiku „kváziregistratúry,“ provenienčného princípu a potrebu flexibilného prístupu k tvorbe štruktúry fondu. Využitie metodiky Archívu SAV umožnilo zachovať pôvodné usporiadanie dokumentov v maximálnej možnej miere a zároveň vytvoriť pre­hľadnú inventárnu pomôcku zodpovedajúcu potrebám bádateľov. Na záver je potreb­né poukázať na absenciu jednotnej metodiky a ustálenej terminológie pre spracovanie osobných fondov v slovenskom prostredí. Skúsenosti získané pri spracovaní tohto fondu potvrdzujú potrebu odbornej diskusie a postupnej modernizácie metodických postupov v archívnictve tak, aby sa dokázali prispôsobiť charakteru súčasných archívnych dokumentov.

SUMMARY

THE PERSONAL FONDS OF MVDR. FRANTIŠEK NIŽNÁNSKY
The study presents the personal fonds of MVDr. František Nižnánsky (1911 – 1967), a prominent Slovak veterinarian, scientist, organiser of veterinary research, and corresponding member of the Slovak Academy of Sciences. It outlines his life, scien­tific career, institutional activities, research on anthropozoonoses, especially brucello­sis, and his role in developing systematic veterinary medicine and laboratory diagnos­tics in Slovakia. The text also examines the history, structure, and archival processing of his personal fonds preserved in the Archive of the Slovak Academy of Sciences. Particular attention is paid to the methodological issues of processing personal fonds, including the concept of “quasi-registry,” the application of the principle of provenan­ce, and the creation of an inventory aid. The fonds, consisting of 314 inventory units, documents Nižnánsky’s scientific, pedagogical, organisational, public, and private life. The study emphasises its value for research into the history of veterinary medicine, archival science, scientific institutions, and twentieth-century social history.

  1. Archív SAV (ďalej len A SAV), fond (ďalej len f.) Nižnánsky, F., signatúra (ďalej len sign.) III.D., inventárne číslo (ďalej len inv. č.) 107, archívna škatuľa (ďalej len a. š.) 7. ↩︎
  2. Presný dátum vstupu do seminára nie je známy, no na základe korešpondencie sme vydedukovali, že v seminári pôsobil len dva roky. ↩︎
  3. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. IV.A., inv. č. 205, a. š. 9. ↩︎
  4. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.D., inv. č. 107, a. š. 7. ↩︎
  5. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.A., inv. č. 93, a. š. 5. ↩︎
  6. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.A., inv. č. 93, a. š. 5. ↩︎
  7. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.A., inv. č. 93, a. š. 5. ↩︎
  8. Napríklad báseň o opičke Macacus, (A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.C., inv. č. 46, a. š. 2) alebo báseň o Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave (ŠDVÚ), (A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.A.2, inv. č. 70, a. š. 4). ↩︎
  9. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.A., inv. č. 93, a. š. 5. ↩︎
  10. NIŽNÁNSKY, František. Štúdie stimulačného Haemostypínu A a B na hladinu leukocytov a na priebeh tuberkulózy. In Zvěrolékařské rozpravy, roč. 12 (1938). Praha: Spolek českých zvěrolékařů, s. 92-113., A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.A.2., inv. č. 4, a. š. 1. ↩︎
  11. Slovenský národný archív (ďalej len SNA), f. Ústredný štátny veterinárny ústav Bratislava, štatút ŠDVÚ, a. š. 1. ↩︎
  12. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.A.2., inv. č. 70, a. š. 4. ↩︎
  13. Menovite František Stricker a Ladislav Landau. ↩︎
  14. V roku 1950 vznikla prvá pobočka v Košiciach, následne v roku 1954 v Prešove a vo Vígľaši. ↩︎
  15. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.E., inv. č. 54, a. š. 3. ↩︎
  16. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.A.2., inv. č. 72, a. š. 4. ↩︎
  17. Obával sa, že odvolaním z funkcie riaditeľa stratí kredibilitu v medzinárodnom kontexte. ↩︎
  18. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.C., inv. č. 104, a. š. 7. ↩︎
  19. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.C., inv. č. 90, a. š. 4. ↩︎
  20. Ochorenie sa vyskytovalo najmä u ošípaných a oviec, ale aj pri dobytku, králikoch a lesnej zvery. Je prenosné na ľudí a v niektorých prípadoch môže byť smrteľné. Prejavuje sa vysokou horúčkou, bolesťou kĺbov, svalov a hlavy, rôznymi zápalmi, neplodnosťou a potratovosťou. Keďže nákaza je bakteriálneho pôvodu, prenáša sa kvapôčkovou infekciou. Brucelóza predstavovala pre hospodárstvo krajiny veľké riziko. Keď sa nakazil jeden jedinec zo stáda, častokrát sa musel dať utratiť celý chov, aby sa choroba nerozšírila na ľudí. ↩︎
  21. Nižnánsky, František. Brucelóza ľudí na Slovensku. In Slovenský veterinár, roč. 5, 1943, č. 20-21., s. 10-11.; A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.A.2., inv. č. 9, a. š. 1. ↩︎
  22. Článok bol neskôr poslaný na prešetrenie komisiou veterinárov s cieľom dodatočne overiť výsledky výskumu. Overenie potvrdilo,
    že výsledky boli upravené. Článok bol vydaný so správnymi údajmi pod menom F. Nižnánskeho a J. Ursínyho. Nižnánsky a Ursíny nazývali I. Braunera vo vzájomnej korešpondencií ohľadom tohto článku „kakademik“ alebo „mysliteľ všetkých mysliteľov.“ Aj napriek sporom boli F. Nižnánsky a I. Brauner priatelia, Nižnánsky napísal dokonca po smrti I. Braunera jeho nekrológ. ↩︎
  23. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.C., inv. č. 85, a. š. 4. ↩︎
  24. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.C., inv. č. 85, a. š. 4. ↩︎
  25. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.E., inv. č. 62, a. š. 3. ↩︎
  26. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.F., inv. č. 109, a. š. 7. ↩︎
  27. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.F., inv. č. 109, a. š. 7. ↩︎
  28. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.A., inv. č. 96-97, a. š. 7. ↩︎
  29. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.F., inv. č. 110, a. š. 7. ↩︎
  30. NIŽNÁNSKY, František, syn pôvodcu fondu. Rozhovor. Bratislava, 17. 6. 2024. ↩︎
  31. Táto stať vychádza z diplomovej práce autorky, ktorá bola prepracovaná v Archíve SAV do podoby inventára. Inventár bol upravený podľa potrieb archívu a preto niektoré údaje (najmä o počte a názve inventárnych skupín) sa môžu líšiť. Odkazy v poznámkach boli upravené podľa konečnej podoby inventára. ↩︎
  32. RÁKOŠ, Elemír. Osobné archívne fondy a archívne zbierky. In Slovenská archivistika, roč. 34, 2001, č. 1, s. 14-15. ↩︎
  33. § 2 ods.15 zákona č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov. ↩︎
  34. GÖRCSOVÁ, Nina. Osobný fond Františka Nižnánskeho. Diplomová práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, 2024, s. 32. Keďže označenie „kváziregistratúra“ bol umelo vytvorený pre potreby diplomovej práce, uvádzame ho v úvodzovkách. ↩︎
  35. RÁKOŠ Elemír. Štruktúra archívneho fondu. In Slovenská archivistika, roč. 27, 1992, č. 2, s. 6-10. ↩︎
  36. RÁKOŠ, Štruktúra archívneho fondu, s. 14. ↩︎
  37. V tomto prípade pozostalosť myslená vo význame všetkého, čo sa po smrti pôvodcu zachovalo. ↩︎
  38. KOLANKOWSKI, Zygmunt. Hranice archívnej pozostalosti. In Slovenská archivistika, roč. 7, 1972, č. 1, s. 12. ↩︎
  39. HORVÁTH, Vladimír – KARTOUS, Peter – WATZKA, Jozef. Ochrana, sprístupňovanie a využívanie archívnych dokumentov. Bratislava: Archívna správa Ministerstva vnútra SSR, 1988, s. 35. ↩︎
  40. BUZINKAYOVÁ, Anna et al. Príručka archivára. Bratislava: PT Servis spol. s r. o., 1999, s. 11-13. ↩︎
  41. KOLANKOWSKI, Hranice archívnej pozostalosti, s. 12. ↩︎
  42. GUBÁŠOVÁ BAHERNÍKOVÁ, Jana. Metodika spracovávania osobných fondov v Ústrednom archíve Slovenskej akadémie vied. In Práce z dějin Akademie věd, roč. 9, 2017, č. 1, s. 28. ↩︎
  43. GUBÁŠOVÁ BAHERNÍKOVÁ, Metodika spracovávania osobných fondov v Ústrednom archíve Slovenskej akadémie vied, s. 28. ↩︎
  44. MAJEROVÁ, Kristína. Metodická príručka pre vypracovanie inventárov k archívnym fondom Archívu Slovenskej akadémie vied. Bratislava: Centrum spoločných činnosti Slovenskej akadémie vied, Archív Slovenskej akadémie vied, 2023, s. 5. ↩︎
  45. MAJEROVÁ, Metodická príručka pre vypracovanie inventárov, s. 44. ↩︎
  46. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I., inv. č. 1-65, a. š. 1-3. ↩︎
  47. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.A.4., inv. č. 36-38, a. š. 1-2. ↩︎
  48. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.C., inv. č. 45-46, a. š. 2. ↩︎
  49. Ak sa na podujatí zúčastnil s príspevkom, vo väčšine sa zachoval jeho koncept. ↩︎
  50. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.E., inv. č. 53, a. š. 3. ↩︎
  51. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.A., inv. č. 66-69, a. š. 4., A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. II.A.1., inv. č. 72, a. š. 4. ↩︎
  52. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. I.E., inv. č. 53, a. š. 3. ↩︎
  53. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.F., inv. č. 109-110 , a. š. 7. ↩︎
  54. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III., inv. č. 93-111, a. š. 5-7. ↩︎
  55. Ide však o teóriu, ktorá sa nedá dokázať, keďže zápisky v oboch diároch sa týkajú rovnako súkromných, ako aj pracovných záležitostí. Častokrát si pôvodca viedol zápisky vo veľmi skrátenej podobe a ich význam nie je možné presne určiť. ↩︎
  56. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.A., inv. č. 98, a. š. 7. ↩︎
  57. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. III.G., inv. č. 111, a. š. 7. ↩︎
  58. Častou poznámkou býva záznam o úmrtí kolegu, prípadne záznam o emigrovaní do zahraničia. Poznámky o úmrtí sa nachádzajú v dvoch podobách. V prípade Józsefa Csontosa z Maďarska sa na obale korešpondencie nachádza nápis „zomrel 1962.“ Na obale korešpondencie s prof. Johannom Dobbersteinom z Nemecka je zase krížik s dátumom úmrtia. V prípade emigrácie môžeme ako príklad uviesť korešpondenciu s Pálom Elekom z Maďarska, na ktorého obale sa nachádza poznámka „utiekol do Austrálie 1956.“ ↩︎
  59. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. IV.A, inv. č. 254, a. š. 11. ↩︎
  60. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. V., inv. č. 279-289, a. š. 11-12. ↩︎
  61. Najviac výstrižkov je uchovaných z článku „Významný úspech čs. vedca“, ktorý bol publikovaný celkovo až v desiatich periodikách. Článok je venovaný vynájdeniu vakcinačnej látky proti ochoreniu brucelóza. ↩︎
  62. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. VI., inv. č. 308, a. š. 12. ↩︎
  63. MOLNÁR, Július. Veda na dlhé trate… Život a dielo Františka Nižnánského (1911 – 1967). Košice: Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, 2008, s. 200. ↩︎
  64. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. VI., inv. č. 299-311, a. š. 11-12. ↩︎
  65. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. VII., inv. č. 312-332, a. š.12-13. ↩︎
  66. A SAV, f. Nižnánsky, F., sign. VIII., inv. č. 333-337, a. š. 13. ↩︎

Citácia:
GÖRCSOVÁ, Nina. Osobný fond MVDr. Františka Nižnánskeho. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2024, No. 1, p. 21-37.