Publikácia vyšla v rámci rovnomennej výstavy Slnko ľady láme. Život a dielo sochárky Aliny Ferdinandy, ktorá sa konala vo Východoslovenskej galérii v Košiciach v termíne 26. 3. – 14. 9. 2025. Rovnako ako výstava je aj katalóg bilingválny, má nápaditú a zároveň praktickú grafickú úpravu a dobre zvolený formát. Nosná žltá farba bola dobrou voľbou ako pre výstavu, tak aj publikáciu. Kniha doslova pozýva k listovaniu a vzdušnosť grafickej úpravy napomáha komfortu pri čítaní.
Zostavovateľka publikácie a zároveň kurátorka výstavy Mgr. Katarína Nádaská, Ph.D., pôsobí vo Východoslovenskej galérii vo funkcii vedúcej úseku odborných činností a kurátorky. Ako talentovaná a precízna historička sa zamerala na podrobný výskum života umelkyne a ako zostavovateľka prizvala k spolupráci historičku umenia a teoretičku Mgr. Lubu Belohradskú. Tá sa (okrem iného) ako prvá systematicky venovala ženám sochárkam v slovenskom umení a Alinu Ferdinandy (1926 – 1974, ďalej AF), ktorá sa stala v roku 1953 vôbec prvou promovanou ženou sochárkou, dobre poznala. Nádaská zároveň nechala zaznieť a vyznieť staršie texty o umelkyni od manželskej dvojice historikov umenia a zároveň rodinných priateľov a rovesníkov doc. PhDr. Karola Kahouna, CSc. a Mgr. Denisy Kahounovej. Išlo o ich kurátorské otváracie prejavy k výstavám autorky v rokoch 1965 a 1994. Trojicu pamätníčok, rovesníčok AF, s ktorými Nádaská na projekte úzko spolupracovala, uzatvára Ing. Zora Breierová, rod. Štefániková. Bola celoživotnou priateľkou výtvarníčky a manželkou lekára a fotografa MUDr. Pavla Breiera, ktorého fotografie AF sú zastúpené aj v publikácii. Vďaka citátom samotnej umelkyne, rozmiestneným naprieč knihou, ako aj výberu z jej básní, listov a textov je zároveň jasne „počuť“ aj jej vlastný „hlas“. Katalógová časť publikácie predstavuje vystavené diela, pričom symbolicky začína práve posledným nedokončeným dielom Slnko ľady láme z roku 1971, podľa ktorého bol výstavno-edičný projekt poeticky pomenovaný. Publikácia, ktorá bola uvedená 15. júla 2025, teda zhruba štyri mesiace po otvorení výstavy, zahŕňa fotografie výstavy, ako aj edukačných prvkov.
Nádaska píše, že výstavno-edičný projekt kládol akcent na spracovanie pozostalosti umelkyne, košickej rodáčky, ktorá sa aktuálne nachádza vo viacerých štátny inštitúciách (Slovenská národná knižnica, Martin; Slovenská národná galéria, Bratislava; Východoslovenská galéria, Košice; Archív Pamiatkového úradu SR; SNM-Múzeum bábkarských kultúr a hračiek) a v súkromných rukách. Jej príspevok bol zameraný: „…na dialóg archívnych prameňov a výtvarných diel v snahe vystihnúť život a dielo autorky cez vybrané aspekty historického bádania.“1 Stanovený cieľ sa jej podarilo úspešne naplniť. Vo výstave, ako aj v sprievodnej publikácii hrajú archívne dokumenty (úradné dokumenty, osobná aj pracovná korešpondencia, fotografie) významnú úlohu a spolu s dielami výtvarného umenia výstižne vypovedajú o rodine a živote AF. Ako prízvukuje Nádaská, význam jej pozostalosti je nielen citový, ale aj spoločensko-historický. Rodina umelkyne bola kultúrne i spoločensky angažovaná naprieč Slovenskom, od Martina cez Košice, Bardejov až po povojnovú Bratislavu. V nadväznosti na usporiadateľskú inštitúciu a miesto konania bola v rámci života výtvarníčky, samozrejme, venovaná zvýšená pozornosť detstvu v Košiciach a neďalekom Bardejove, kam rodina odišla po Viedenskej arbitráži. Nádaskej ako historičke bolo zároveň, prirodzene, bližšie obracať sa do minulosti AF prostredníctvom angažovania staršej generácie historičiek a kritičiek než nadväzovať kreatívny kurátorský dialóg so súčasnou generáciou sochárok či šperkárok.
Životný a tvorivý príbeh AF je pritom nielen strhujúci, ale aj inšpiratívny. Pre stratu fyzickej zdatnosti AF zmenila pracovnú techniku, materiál, mierku a aj výtvarný jazyk. Z polohy realistického sochárstva zameraného na významné osobnosti kultúrneho života sa v polovici 60. rokov preorientovala na medailérstvo, drobnú plastiku a šperk. Zároveň tak nadviazala na fascináciu medailérskou tvorbou, ktorá ju zaujala už v rámci vysokoškolskej letnej praxi v kremnickej mincovni. Experimentovala a hľadala nové možnosti vyjadrenia. Našla ich v odlievaní cínu či striebra do kosti morskej sépie. Túto techniku jej predstavil Štefan Kissoczy, manžel sochárky Erny Masarovičovej, s ktorou sa delila o ateliér. Svoje diela nazývala striebričká a cíniky. V oblasti šperku patrila k zakladajúcej generácii spolu s Antonom Cepkom (1936 – 2022) a už spomínanou Ernou Masarovičovou (1926 – 2008).
AF bola všestranne vzdelaná v literatúre, hudbe aj výtvarnom umení. Historici umenia prízvukujú, že rytmus hudby a poézie vedela pretaviť do abstraktnej sochárskej podoby. Z publikovaných textov, listov, ako aj jej veršov je zrejmé, že AF mala aj dar reči. Vedela sa vyjadriť k vlastnej tvorbe po stránke formálnej, obsahovej aj vývojovej. Jej formulácie boli erudované, kultivované, sofistikované a mnohovrstevné vo využívaní prirovnaní zo sveta hudby a literatúry, ale zároveň vecné, poetické, ale nie patetické. Išlo bezpochyby o výnimočnú umelkyňu, ktorá by bez ťažkostí vynikla aj v profesii historičky a kritičky umenia, a to nielen výtvarného.
Pozoruhodná tvorba AF, ktorou sa od realistického portrétneho sochárstva dostala až k abstraktnému informelu, je však v publikácii predstavená bez kontextov. Nechtiac tak vyvstáva dojem, že existovala vo vákuu alebo nenachádzala paralely v tvorbe iných autorov z domova a zahraničia. Jediným, o ktorom je v publikácii zmienka, je taliansky výtvarník Arnaldo Pomodoro (1926 – 2025), s ktorým sa AF v roku 1965 osobne stretla a istý čas aj udržiavala písomný kontakt. Ich vzájomnej tvorivej príbuznosti sa venovala v svojom príspevku Ľuba Belohradská, ktorá zároveň ako jediná v publikácii akcentovala prínos AF pre československý sochársky informel v 60. rokoch. Práve pre absenciu kunsthistorickej stopy vyznieva záznam rozhovoru s Denisou Kahounovou neúplne. Ide o akúsi oral history, ktorá približuje osobný život a osobnosť AF. Keďže je Kahounová autorkou monografie o umelkyni z roku 1978, práve z jej úst mohla zostavovateľka nechať zaznieť bližšie súvislosti o česko-slovenskej výtvarnej scéne tretej štvrtiny 20. storočia. Výstava aj katalóg totiž vykazujú nepomer medzi množstvom (až retrospektívneho charakteru) prezentovaných diel autorky a ich umelecko-historickým zhodnotením. Záznam rozhovoru bol však vynaliezavo doplnený o pútavý sprievodný obrazový materiál vo forme fotografií zo samotnej výstavy, ako aj ďalšie historické zábery z bohatej pozostalosti AF.
Z úcty k pamiatke umelkyne a jej ťažkému životu sa kurátorka výstavy a zostavovateľka katalógu zrejme vedome vyhýbala citlivej téme samovraždy a jej predchádzajúcich psychických problémov a závislosti na liekoch, spôsobenej chronickými bolesťami. Pre mňa je tvorba AF pozoruhodná práve tým, že jej umelecký prejav nebol terapiou, teda „vypísaním sa z“ ťažkostí, ale hľadala a nachádzala výrazové možnosti a prostriedky dostupné jej zdravotnému stavu. Stojí tak v protiklade k dnešným umelcom a umelkyniam, ktorí v prehnanej miere a exhibicionisticky riešia prostredníctvom výtvarného prejavu seba samých/samé. Bolo by preto azda prínosné zamyslieť sa nad vzácnym typom osobnosti AF, ktorá sa dokázala kreatívnym spôsobom vyrovnať s viacerými životnými strasťami. V detstve trauma zo straty milovaného brata a odchodu rodiny z bezpečného a útulného hniezda v Košiciach vyústila do literárnej a ilustrátorskej prvotiny Perlička (1943) a v dospelosti dokázala napriek nediagnostikovateľným ťažkým chronickým zdravotným problémom a neskoršiemu hendikepu v podobe ochrnutia pravej ruky radikálne zmeniť výrazové prostriedky svojho sochárskeho prejavu.
Práve preto mi v tejto súvislosti napadá súvislosť s výstavou Stanislav Drvota. Osobnost a tvorba. České umení 60. až 80-let z pohledu psychiatrie v Galérii výtvarného umenia v Chebe (2. 10. 2025 – 4. 1. 2026). Tá vychádza z dlhoročnej praxe psychiatra MUDr. Stanislava Drvotu, CSc. (1929 – 1992). Jeho kniha Osobnost a tvorba (1973) a neskoršia dizertácia (1984) predstavujú výsledok výskumu, v ktorom analyzoval vzťah medzi umeleckou tvorbou a duševnou typológiou 25 vybraných českých výtvarníkov, spomedzi nich jednej ženy. Ako uvádzajú kurátori výstavy a autori rovnomennej publikácie Karel Srp a Milan Dospél: „Drvota uskutečnilpronikavýpohled na stav českého umení šedesátých let a dúležité dobové smery, jako byly informel, neokonstruktivizmus či nová figurace, a na osobní či skupinové vazby.“2 Drvota umelcov rozdelil do šiestich skupín v závislosti od ich umiestnenia na škále extrovertných a introvertných postojov. Zároveň vypracoval podrobnú šestnásťfaktorovú analýzu osobnostnej charakteristiky, ktorá zahrňovala analýzu temperamentu, myslenia a neuróz výtvarníkov. Faktormi boli napríklad bezprostrednosť, citová zrelosť, priebojnosť, svedomitosť, vitalita, neistota či sebestačnosť. Interpretáciu diel konzultoval s historikom a teoretikom moderného umenia Janom Krížom (nar. 1935), pričom pracoval nielen s umelcami, ktorí vyhľadali pomoc psychiatra či klinického psychológa.
Na základe výsledkov precízneho historického výskumu, zameraného na súkromie aj tvorbu Aliny Ferdinandy, ako aj spomienok a hodnotení osôb z jej blízkeho okolia, ktorý Katarína Nádaská zrealizovala a ktorý katalóg obsahuje, je možné experimentálne diagnostikovať osobnosť výtvarníčky. V rámci analógií výtvarných prejavov by bolo možné Alinu Ferdinandy priradiť k VI. typu, teda k introvertom s celkovou neurotickosťou. Patrili tam aj Antonín Tomalík (1939 – 1968) či Aleš Veselý (1935 – 2015), významní reprezentanti českého informelu. Zaujímavou je aj viacnásobná zhoda v charakteristike osobnosti, napríklad v extrémne vysokej miere sebestačnosti či frustrácie a zároveň útlocitnosti, ako aj výrazná sofistikovanosť. V rámci záverečného zhrnutia o tomto type Drvota píše: „Tvorba techto osob je blízká expresní 2 abstrakci, je však modifikována výrazným zájmem o strukturu, zvýrazňuje se pastózní reliéf, hledají se nové nekonvenční materiály. Jde o spontánní bezprostrední hmatové záznamy nejelementárnejších automatických projevú motorických, amorfní plocha je nekdy dotvárena prvky fantazijního nebo části objektú jsou geometricky ohraničovány.“3 Je pozoruhodné, ako táto charakteristika súznie s vyjadrením Luby Belohradskej k dielam z roku 1965 s názvom Svantnerovské sihliny I. a II., ktorým podľa nej AF prispela v slovenskom kontexte k vývinovému pohybu v prospech abstraktného reliéfu. Belohradská strhujúco opisuje ich dvojetážovú kompozičnú skladbu s dramatickou perforáciou a píše: „Prienik do tajomstva Švantnerovej lyrizovanej prózy sa sochárka rozhodla vyjadriť prostredníctvom reliéfnej štruktúry rytmizovaných zárezov, ktoré môže pozorovateľ vnímať ako rezonančn é plochy pomyselných prírodných zvukov.“4
Zostavovateľke publikácie a kurátorke výstavy Kataríne Nádaskej sa podarilo plasticky a pútavo predstaviť sochárku Aliny Ferdinandy. O jej živote a tvorbe úspešne zhromaždila veľa nových zistení a predstavila ich v podobe atraktívnej pre laickú verejnosť a zároveň obsahovo fundovanej pre odborné publikum. Ponúkla tak ďalším bádateľom nástroje na lepšie pochopenie jej osobnosti a teda aj tvorby.
Jana Švantnerová
- NÁDASKA, Katarína. Sochárka a jej listy. Život a dielo Aliny Ferdinandy vo svetle sochárkinej pozostalosti (osobného archívu). In NÁDASKA, Katarína (ed.). Slnko ľady láme : Život a dielo sochárky Aliny Ferdinandy. Košice: Východoslovenská galéria, 2025, s. 32. ↩︎
- DRVOTA, Stanislav. Osobnost a tvorba : České umění 60. až 80-let z pohledu psychiatrie. Průvodce výstavou. Cheb: Galerie výtvarného umění v Chebu, 2025, nepag. ↩︎
- DRVOTA, Stanislav. Osobnost a tvorba. Praha: Zdravotnické nakladatelství, 1973, s. 243. ↩︎
- BELOHRADSKÁ, Ľuba. Osobnosť a tvorba Aliny Ferdinandy v kontexte slovenského a európskeho sochárstva a medailérstva. In NÁDASKA, Katarína (ed.). Slnko ľady láme : Život a dielo sochárky Aliny Ferdinandy. Košice: Východoslovenská galéria, 2025, s. 25. ↩︎