Ešte v roku 2023, bez väčšieho rozruchu v slovenskej historickej obci, vydalo brnianske Moravské zemské muzeum edíciu listov so vzťahom k formatívnemu obdobiu slovenského národa, ktoré je nezriedka považované za hrdinskú, zlatú éru našich dejín. Ide o edíciu korešpondencie Jozefa Miloslava Hurbana (1817 – 1888) s manželkou Annou, rod. Jurkovičovou (1824 – 1905) a svokrom Samuelom Jurkovičom (1796 – 1873). Ide o trojicu národovcov, o ktorých každé malé dieťa na Slovensku vie, o koho išlo – J. M. Hurban bol popredný štúrovec a prvý predseda prvej Slovenskej národnej rady, A. Jurkovičová bola slovenská ochotnícka herečka a S. Jurkovič bol zakladateľom prvého úverového družstva na svete – učebnice dejepisu sú plné slávnych činov týchto aktérov. Avšak zatiaľ čo po Hurbanovi a Jurkovičovi sú na Slovensku pomenované námestia i ulice (meno J. M. Hurbana nesú námestia v Bratislave a Bojnicich a ulice v Trnave, Senci, Senici, Piešťanoch, Hlohovci, Košiciach, Trebišove, Žiline, Bardejove, Sali, Banskej Bystrici, Brezovej pod Bradlom, Lučenci a inde; po S. Jurkovičovi sú pomenované ulice v Trnave, Senici, Novom Meste nad Váhom či v Stropkove), v prípade Anny Jurkovičovej máme na Slovensku „naporúdzi“ len vážskonovomestský festival ochotníckeho divadla, ktorý nesie jej meno, a od roku 2024 aj jej bustu v Aleji dejateľov Matice slovenskej v Martine. Nečiním si nárok na komplexnosť výpočtu vyššie uvedených názvov a faktov, ani nie je mojím cieľom iniciovať odbornú debatu o príčinách a dôsledkoch umenšovania zásluh žien z národoveckého tábora druhej polovice 19. storočia. Faktom však je, že spravidla je ich zástoj stereotypne redukovaný na roly manželiek, matiek a pomocníčok veľkých mužov bez akejkoľvek snahy o prehĺbenie aktuálnych poznatkov, resp. otváranie nových výskumných perspektív.
Niet pochýb, že tento stav nie je v poriadku – ako (deklaratívne) hrdému národnému spoločenstvu nám neprospieva. Ak aj my sami doma nad týmto stavom privierame oči, ostatní nás vidia inak. Príkladom je i táto edícia listov, v ktorej Z. Fišer, hneď na prvej strane úvodného textu, s poľutovaním uvádza: ze slovenských
badatelú se nenašel nikdo, kdo by chtél svúj zájem, své síly a svúj čas uvedenému tématu vénovat, “ hoci v roku 2017 uplynulo 200 rokov od Hurbanovho narodenia (s. 7). Toto konštatovanie autora, ktoré je vlastne výčitkou smerom k slovenskej historiografii, pomenúva jeden veľký dlh, ktorým je absentujúce systematické sprístupňovanie prameňov k našim vlastným dejinám, v tomto konkrétnom prípade v oblasti osobnej korešpondencie – väčšina edícií, ktoré máme k dispozícii, vyšla v rozmedzí 50. – 80. rokov 20. storočia. Aby som zostal voči slovenským historikom spravodlivý, sám Z. Fišer pomenúva niekoľko možných dôvodov, ktoré mohli viesť fakt, že Hurbanova korešpondencia nebola doteraz v komplexnosti vydaná, hoci napr. korešpondencia jeho súpútnika Ľudovíta Stúra vyšla v štyroch zväzkoch (s. 9 – 10).
Ako nezrozumiteľné sa môže javiť, prečo k vydaniu tejto časti Hurbanovej korešpondencie pristúpilo Moravské zemské muzeum. J. M. Hurban ako reprezentant slovenského národného hnutia ukotvený v prostredí slovensko-českého pohraničia mal autentické kontakty s českým, resp. s moravským prostredím a Z. Fišer sám okolnosti vedúce k vydaniu tejto edície korešpondencie vysvetľuje: myšlienka vznikla počas edičného sprístupňovania korešpondencie evanjelického farára Daniela Slobodu, ktorý pôsobil v Rusave na Morave – štvrtý zväzok, ktorý vyšiel v roku 2009, je venovaný Slobodovej korešpondencii práve s J. M. Hurbanom.
Odhliadnuc od okolností vzniku knihy a v skutočnosti neproduktívnych úvah o tom, kto a prečo mohol či mal túto knihu vydať na Slovensku, má slovenská história k dispozícii kvalitnú edíciu korešpondencie, ktorá čitateľom sprístupňuje spolu 349 listov. Z nich 202 napísal J. M. Hurban, 103 S. Jurkovič a 44 A. Jurkovičová. Príznačný je názov edície, ktorý odkazuje na osciláciu obsahu tejto rodinnej korešpondencie medzi rýdzo súkromnými, osobnými a národnými témami súvisiacimi so slovenským emancipačným hnutím, najmä na sklonku 40. rokov 19. storočia.
Z časového hľadiska kniha pokrýva obdobie rokov 1845 – 1886, pričom jeden list, ktorý je nedatovaný, Z. Fišer datoval do roku 1840. Väčšina listov, ktoré sú zaradené do knihy, je uložená v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine – a SNK je aj jedinou verejnou knižnicou na Slovensku, ktorá má túto edíciu zaradenú i vo svojom knižničnom fonde (dva exempláre – zistené cez portál www. slovenskakniznica.sk, k 29. 3. 2026).
Kniha má podobu rozsiahleho zväzku. Jadro tvorí úvodná štúdia (s. 7 – 21), ktorá rámcuje výber témy a zaraďuje stručne pisateľov korešpondencie do širšieho historického kontextu. V edičnej poznámke (s. 22 – 27) autor osvetľuje lokalizáciu originálov listov, z ktorých edíciu zostavil, a obšírne sumarizuje základné edičné princípy, ktorými sa riadil. Obrazová príloha (s. 29 – 38) a samotné editované listy tvoria – prirodzene – najrozsiahlejšiu časť knihy (s. 39 – 558). Záverečnú časť tvorí zoznam publikovaných dokumentov (s. 559 – 566), ktorý plní účel užitočného prehľadu s údajmi o ich datovaní, mieste uloženia originálu a čísle strany, na ktorej prepis listu v knihe začína. Prehľad odbornej literatúry a tri registre (miestny, menný a výberový tematický register) sú ústretovým krokom smerom k používateľom.
Hoci Z. Fišer v edičnej poznámke uvádza, že všetky listy „v predkládané knize jsou uložený ve stejném institutu, tj. v Slovenské národné knižnici v Martine, v jejím Literárním archívu “ (s. 22), zo zoznamu publikovaných dokumentov vyplýva, že niektoré z listov autor do edície zaradil bez toho, aby mal k dispozícii originálny dokument – prevzal ich zo starších edícií a originály sa mu nepodarilo dohľadať. Ide o celkovo deväť listov, z ktorých osem (listy č. 27, 30, 33, 35, 36, 47, 59 a 86) pochádza z rokov 1848 – 1850 a jeden list (č. 97) z januára 1851 (s. 559 – 561), teda z najexponovanejšieho obdobia Hurbanovej angažovanosti v Slovenskom povstaní. Keďže však v publikácii autor pri týchto listoch dôsledne uvádza informáciu o tom, že uloženie originálu je neznáme, ide o drobnú informačnú nedôslednosť, ktorá unikla inak pozornému oku editora. Zároveň pri každom z týchto nezvestných listov autor uvádza zdroj, odkiaľ odpisy listov prevzal.
Listy sú v knihe radené chronologicky, podľa dátumu vzniku a bez ohľadu na to, kto je ich autorom či adresátom. Takto vzniká zaujímavý rodinný „trialóg“, ktorý čitateľovi umožňuje sledovať Hurbanovu komunikáciu s manželkou a svokrom. Hoci asi nik nebude túto edíciu čítať od prvej strany po poslednú, ako sa zvykne čítať beletria, ak by sa ale na to niekto podujal, získa obraz o myšlienkovom svete aktérov tejto súkromnej korešpondencie. Fišerovu knihu z tohto uhla pohľadu považujem za najlepší dokumentárny román, aký by bolo možné o tomto období slovenských dejín napísať.
Jednotlivé listy sú číslované a na ich konci je vždy uvedená informácia o tom, kde je dnes originál listu uložený. Každý z listov je doplnený priebežnými poznámkami, ktoré sú sústredené na konci, za prepisom listu – prostredníctvom nich autor list komentuje: uvádza zmieňované udalosti do širšieho kontextu, vysvetľuje nejasné formulácie, archaizmy či historizmy (napr. madarán – s. 74), spresňuje narážky pisateľa listu na iné osobnosti uvedením ich základných údajov, uvádza súčasné názvy v listoch spomínaných geografických lokalít, ale aj – s ohľadom na fakt, že kniha vyšla v českom prostredí – uvádza aj české významy niektorých, zväčša zastaraných alebo veľmi špecifických slovenských slov (napr. hárok, šuchot či driečny – všetky na s. 74). Počet poznámok je pri jednotlivých listoch rôznorodý, podriadený potrebe – v knihe nachádzame listy, ktoré sú doplnené len niekoľkými poznámkami, pri dlhších listoch je ich aj niekoľko desiatok – ako napríklad pri Hurbanovom „zbernom“ liste, ktorý písal od 25. 7. do 2. 9. 1848 a jeho prepis je v knihe publikovaný na 18 stranách, je týchto poznámok spolu až 75 (list č. 22, s. 100 – 121). Celkový počet poznámok, ktorými listy Z. Fišer doplnil, je podľa jeho vlastných slov takmer 2 300 (s. 26).
Hodnota knihy Zdeňka Fišera stojí najmä na precíznej editorskej práci. Vďaka tomu, že je autor skúsený editor a „téma“ korešpondencie J. M. Hurbana preňho nebola nová (ešte v rokoch 2001 – 2013 vyšla ním pripravená edícia korešpondencie a dokumentov už spomenutého Daniela Slobodu, Hurbanovho švagra), dokáže Z. Fišer Hurbanovu korešpondenciu kontextovať nad rámec bežných očakávaní čitateľa – napríklad, keď Anna Hurbanová v liste z 31. 7. 1848 manželovi píše, že jej otec je „zdravý a spokojný a najmä že vyšiel z toho pekla; je slobodný, nemá sa na koho ozerať a spokojno pracuje“ (list č. 21, tu s. 98), Z. Fišer v poznámke vysvetľuje, že odvrátenou stranou získania nového miesta bol nižší plat, na ktorý sa Jurkovič sťažoval v liste D. Slobodovi ešte 2. 7. (pozn. č. 20 k listu č. 21, s. 100). Podobných príkladov ako je tento, sa v knihe nachádza mnoho.
Historici so záujmom o výskum slovenského národného obrodenia vďaka Fišerovej knihe dostali k dispozícii hodnotný pramenný materiál, ktorý má potenciál mnohorakého využitia. Okrem možnosti využiť Hurbanove listy pri rekonštrukcii a hodnotení udalostí z veľkých dejín je táto edícia aj doteraz nevyčerpaným prameňom k dejinám mentalít a využitie má i pri skúmaní každodennosti slovenských elít. Zo sprístupnených listov je možné napríklad abstrahovať povahu vzájomného vzťahu J. M. Hurbana a A. Jurkovičovej či skúmať ich sociálny rádius. V publikovanej korešpondencii možno nájsť viacero momentov, ktoré ukazujú J. M. Hurbana a A. Jurkovičovú aj mimo optiky hlavných dejinných udalostí, mimo rámcových zásluh, ktoré im historiografia prisudzuje – napr. Anna vo svojom liste z 10. mája 1849 Hurbanovi píše o synovi Svetozárovi, budúcom významnou národnom pracovníkovi, spisovateľovi a politikovi, ktorý mal vtedy len necelých 16 mesiacov: rodičia si pôvodne mysleli, že „Svetušek“ si popálil ústa, keď jedol knedle, ale Anna manželovi napísala, že jeho nespokojnosť spôsobilo to, že mu na oboch stranách rástli zúbky a preto až tri dni pre bolesť nejedol (list č. 72, s. 209 – 210). Podobné, rýdzo súkromné, mikrohistorické zmienky, ktoré viaceré (budúce) významné postavy slovenských dejín ukazujú v civilnom svetle, v tomto súbore korešpondencie možno nájsť v hojnom počte. Potenciál publikovanej korešpondencie si veľmi dobre uvedomuje i sám editor knihy, ktorý sumár týchto tém uvádza zoradený v trinástich okruhoch na s. 13 – 17.
Opakoval by som sa, keby som znova zosumarizoval všetky pozitíva tejto knihy, ktoré som uviedol vyššie. Prial by som si však, aby sa táto edícia korešpondencie dostala do príručných knižníc všetkých odborných a vedeckých pracovísk na Slovensku, vrátane všetkých vedeckých a univerzitných knižníc. Z. Fišer slovenským historikom urobil veľkú službu – sprístupnil hodnotný korpus korešpondencie, vďaka čomu možno na J. M. Hurbana ako na aktéra slovenského národného života hľadieť o čosi komplexnejšie.
Daniel Hupko
Mezi revolucí a domácností. Korespondence Jozefa Miloslava Hurbana s manželkou Annou a tchánem Samuelem Jurkovičem. Ed. Zdeněk Fišer. Brno: Moravské zemské muzeum, 2023, 604 s. ISBN 978-80-7028-599-2.
Citácia:
HUPKO, Daniel. Mezi revolucí a domácností. Korespondence Jozefa Miloslava Hurbana s manželkou Annou a tchánem Samuelem Jurkovičem. Ed. Zdenek Fišer. Brno: Moravské zemské muzeum, 2023, 604 s. ISBN 978-80-7028-599-2. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 105-108.