KRCHNÁKOVÁ, Lucia. Kremnickí lekárnici od konca stredoveku do polovice 20. storočia. Kremnica: Múzeum mincí a medailí, 2023, 95 s. ISBN 987-80¬8043-257-7

Hoci dejiny farmácie siahajú na našom území v prípade kláštorného liečiteľstva do 10. storočia a vo forme lekární vlastnených civilnými lekárnikmi do 14. storočia, odborné práce, ktoré sa venujú ich fungovaniu, sa v slovenskej historiografii hľadajú pomerne ťažko. O to viac potešila publikácia Lucie Krchnákovej, ktorá sa rozhodla vydať po stopách lekárnikov v banskom meste Kremnica. Na základe dôkladného archívneho výskumu sledovala ich prítomnosť v meste od stredoveku do polovice 20. storočia. Jedným z dôvodov, ktorý ju viedol k napísaniu knihy, bola skutočnosť, že administratívna časť Múzea mincí a medailí v Kremnici, v ktorom autorka pracovala, sa od roku 1994 nachádza v bývalej lekárni Jána Gazdíka.
V prvej kapitole sa autorka zamerala na počiatky farmácie na území Slovenska a v Kremnici, pričom sa sústredila na proces získania lekárnickej kvalifikácie, vzhľad lekární a jeho premeny v priebehu jednotlivých období. Pôvodne nemali pacienti vstup do lekárne povolený, oficína bola prístupná len lekárovi, ktorý tu písal recepty a dohliadal na prácu lekárnika, pacientom boli lieky vydávané oknom alebo dverami. Ďalej sa venovala otázke vydávania noriem na prípravu liečiv a priblížila morálny a profesijný profil dobového lekárnika, ktorý je opísaný v dispenzatóriu Valéria Corda a uplatňovaný aj na území dnešného Slovenska. Na našom území sa ako prvý platný liekopis používal rakúsky provinciálny liekopis vydaný v roku 1774 so záväznosťou pre celú monarchiu. Názvy lekární boli najčastejšie odvodzované od kresťanských symbolov, v prípade tých, ktoré prevádzkovali inoverci, sa v ich názvoch spravidla objavovali mená zvierat. Čo sa týka osobností prvých lekárnikov, do strednej Európy, teda i na Slovensko, prichádzali najskôr vandrujúci lekárnici talianskeho, neskôr nemeckého pôvodu a postupne sa tu udomácňovali. Prvú zmienku o prítomnosti lekárnika na našom území máme doloženú v roku 1310. Krištof, prvý lekárnik v Kremnici, sa spomína v najstaršom kremnickom kuriálnom protokole v rokoch 1495 – 1503, v ktorom bol vedený ako člen mestskej rady. Ďalších 150 rokov zmienky o kremnických lekárnikoch úplne absentujú, autorka sledovala skromné zmienky o nich zo 17. storočia.
Druhá kapitola nazvaná Kremnickí lekárnici v novoveku je venovaná otázke existencie lekárne v meste v 18. storočí. Spravidla Kremničanom slúžila iba jedna lekáreň, iba v istých obdobiach sa v meste objavujú paralelne dve lekárne, resp. dvaja lekárnici. Lekáreň bola dodávateľom liekov pre banských robotníkov a medzi zachovanými archívnymi dokumentmi sa nájdu aj špecifikácie liekov predpisovaných baníkom, čo umožňuje urobiť si bližšiu predstavu o spôsoboch liečby ochorení, s ktorými sa táto špecifická skupina obyvateľstva borila. Jedna takáto konkrétnejšia špecifikácia liečiv pre robotníkov pri jednotlivých banských prevádzkach pochádza z roku 1787.
Autorka v ďalšej kapitole plynulo sledovala vývoj v oblasti lekárnictva v nasledujúcom období. V prvej polovici 19. storočia fungovali v Kremnici dve lekárne: lekáreň Františka Burkarta, ktorý bol kremnickým lekárnikom tri desaťročia, a lekáreň U čierneho orla Antona Františka Juszta. Majiteľom druhej zmienenej sa neskôr stal prievidzský lekárnik Karol Burda a zrejme za jeho pôsobenia prišlo k zmene názvu na U spasiteľa, ktorý sa udržal až do polovice 20. storočia. Údajov o majiteľoch lekární, ich správcoch, pomocnom lekárnickom personáli v priebehu 19. storočia pribúda, preto mohla autorka analyzovať zmeny vo vlastníctve lekárne a v niektorých prípadoch rozšíriť informácie aj o osobné údaje o jednotlivých lekárnikoch. Zaoberala sa tiež lokalizáciou lekárne v rámci mesta, čo rozširuje poznanie mestskej topografie.
Najväčší priestor je v knihe venovaný obdobiu, keď sa majiteľom kremnickej lekárne stal Ján Gazdík z Martina a týmto obdobím v histórii lekárne sa zaoberajú spolu štyri kapitoly. Ján Gazdík ju kúpil v roku 1897 a jeho rodina ju vlastnila až do polovice 20. storočia, keď bola znárodnená. J. Gazdík bol v oblasti lekárnictva aktívny nielen prevádzkovaním lekárne, ale aj publikačne – písal články do farmaceutických časopisov o rôznych liečivých prostriedkoch. V rokoch 1897 – 1903 v jeho lekárni pracoval okrem iného personálu Jozef Ernyey, neskorší významný historik medicíny a farmácie, ktorý z tejto oblasti publikoval viac ako sto odborných článkov. Gazdíkova lekáreň ponúkala široký sortiment, medzi ktorým sa podľa zachovaných cenníkov nachádzali okrem lekárnických špecialít kozmetický tovar, zdravotnícke pomôcky, hospodársky i priemyselný tovar. Gazdík ponúkal v lekárni aj veľa vlastných výrobkov (toaletné žlčové mydlo, nemastný pleťový krém a i.), medzi ktorými sa najúspešnejším artiklom stal malinový sirup vyrábaný v jeho laboratóriu. Od mesta Kremnica si prenajímal právo na zber malín v mestských lesoch a sirup vyvážal aj do Rakúska, Poľska a Rumunska. Ján Gazdík zomrel v roku 1916 vo veku 51 rokov na pľúcnu tuberkulózu. Lekáreň zdedila jeho manželka Paulína, však pre absenciu potrebného vzdelania ju v nasledujúcom období viedli rôzni diplomovaní lekárnici. Poslednými správcami lekárne boli dcéra J. Gazdíka, Margita, a jej manžel Gejza Wünschendorfer, skúsený lekárnik. Autorka venovala osobitú pozornosť práve Margite, jej získaniu lekárnického vzdelania na Karlovej univerzite v Prahe i zoštátneniu lekárne, ktorú manželia Wünschendorferovci viedli aj po zmene politického režimu.
Kniha prináša ucelený pohľad na fungovanie lekárnickej profesie v meste Kremnica, ktorého poznanie je prirodzene limitované zachovanými historickými prameňmi. Moderná grafika pekne dopĺňa informácie zhromaždené dlhoročným výskumom a čitateľ na fotografiách môže nazrieť do zariadenia lekárne, spoznať kremnických lekárnikov i miesta, kde bola v meste lekáreň situovaná. Môže sa stať solídnym základom aj pre iných výskumníkov v oblasti farmácie na Slovensku.

Ivana Červenková