← Späť na zoznam ročníkov

Kontakty Jozefa Gregora Tajovského s českým prostredím v predvojnovom období

JURČIŠINOVÁ, Nadežda

Rozsah: 51-65

JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Kontakty Jozefa Gregora Tajovského s českým prostredím v predvojnovom období. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 51-65.

Jozef Gregor Tajovský belonged to the generation of Slovak writers and, in a broader sense, representatives of the Slovak national emancipation movement at the turn of the nineteenth and twentieth centuries who spent their student years in the Czech milieu, particularly in Prague. The study examines the reasons behind his decision to pursue his studies outside the territory of Upper Hungary inhabited by Slovaks. After arriving in Prague, he devoted himself not only to his studies at the Czech-Slavonic Commercial Academy but also became actively involved in the activities of the Slovak student association Detvan. At the same time, he cultivated his literary talent through contributions to Czech periodicals. It was within the Czech environment that he also developed as a writer. A logical consequence of these activities was his endorsement of the idea of Czech-Slovak mutuality. During his studies in Prague, he also became acquainted with the activities of the Slovakophile association Českoslovanská jednota, with which he subsequently cooperated and for which he served as a trusted representative in Nadlak. He expressed his support for the idea of Czech-Slovak mutuality in a survey conducted by the review Prúdy as well as in several of his works, especially those of a memoir character.

Keywords: Jozef Gregor Tajovský, Prague, Detvan Association, Czech-Slavonic Commer-cial Academy (Českoslovanská obchodná akadémia), Czech-Slavic Unity (Českoslovanská jednota)

Doc. PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, 17. novembra 6600/1, 080 01 Prešov. E-mail: nadezda.jurcisinova@unipo.sk

V českom prostredí od druhej polovice 19. storočia literárne rástli a vzdelávali sa niekoľkí slovenskí spisovatelia. Boli to poviedkár Martin Kukučín, pod vplyvom českej poézie sa formoval a našiel svojský prejav Ivan Krasko, v Prahe študoval románopisec Ladislav Nádaši-Jégé a iní. V českom umeleckom živote našli mnohí z nich podnety a in-špirácie, niektorí mali publikované svoje príspevky v českých časopisoch a knihách ako napr. Pavol Országh Hviezdoslav, Svetozár Hurban Vajanský, Samo Chalúpka, Janko Jesenský, Samuel Tomášik, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Viliam Pauliny-Tóth, Karol Kuzmány, Ludmila Markovičová, Ján Uram, Pavel Kuzmány a i. Niektoré české časopisy ponúkali informácie o tvorbe slovenských spisovateľov.
K literátom, ktorí sa formovali v Čechách, patril i predstaviteľ dramatickej tvorby Jozef Gregor Tajovský, ktorý sa rozhodol pre štúdium v Prahe z viacerých dôvodov. Predovšetkým to bola nespokojnosť s pomermi v uhorskom školstve, keďže do školských služieb nastúpil po ukončení učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom v roku 1893. Pracoval na viacerých školách, a to v Banskej Bystrici, Hornej Lehote,1 Pohorelej, Lopeji, Dohňanoch, Kolároviciach pri Bytči a v Podlaviciach. Na margo účinkovania v tejto obci v životopisných spomienkach poznamenal: „Podlavice sú len tri kilometre od Banskej Bystrice. Bol som tam učiteľom v katolíckej elementárnej škole. Mena dobrého som už nemal. Kolegovia ma obchodili a na bystrických uliciach sa mi už radšej vyhli. Panslávovi, ktorý sa opovážil v katolíckom učiteľskom spolku, ako aj v župnom spolku učiteľov prednášať na slová Sládkoviča.“2 Ako učiteľ nepracoval dlho, len päť rokov. Učiteľské povolanie nebolo preňho jednoduchým zamestnaním, pretože bol nielen národne uvedomelým, ale aj sociálne cítiacim Slovákom. Prekážala mu prílišná viazanosť a podriadenosť vrchnosti v národných otázkach, túžil po slobodnejšom povolaní.3 Pre svoju národnú činnosť sa dostal do konfliktu so škôldozorcom, vyslaným z Banskej Bystrice, ktorého na inšpekcii sprevádzali dvaja úradníci – bolo to práve v čase spomienky na storočnicu Štefana Moyzesa. Jeho podobizeň mal Gregor na stene a ozdobil ju slovanskou trikolórou. V knižnici okrem prác od slovanských autorov mal najmä české knihy, ktoré mu zaslal na jeho žiadosť národno-obranný a slovakofilský spolok v Prahe Českoslovanská jednota. To neuniklo jednému z úradníkov, ktorý mu položil osudnú otázku – ironicky sa ho spýtal: „Co Vy s Cechmi?… Tak vy ste za jednotu s Čechmi a nie s Maďarmi?“ Tajovský pravdivo odpovedal, že je za jazykovo-kultúrnu jednotu s Čechmi. Po výzve úradníka, prečo nejde do Čiech a nenechá na pokoji tu žijúci slovenský ľud, bolo Gregorovi jasné, že ho škôldozorca na škole nechce. Začali ho podozrievať a obviňovať z panslavizmu, bol aj prenasledovaný. Vyčítali mu, že sa modlí s deťmi po slovensky a nie maďarsky. Verdikt inšpektora znel: „Toho človeka treba vykúriť.“4 Tajovský si ešte v auguste 1898 užíval prázdniny, pracoval na poli a navštívil viacerých národovcov, otcovho priateľa pravotára Andreja Hanzlíka v Banskej Bystrici, farára Jozefa Martinčeka v Lopeji, Františka Šujanského v Seliciach, Jozefa Hodžu v Radvani, Pavla Križka v Kremnici a i. Vyhľadával slovenských národovcov pre „posilnenie svojho ducha“.5 Rozhodol sa ísť aj do Turčianskeho Sv. Martina na augustové slávnosti, na ktoré ho pozvali študenti medicíny Pavol Blaho (študent vo Viedni) a Vavro Šrobár (študent v Prahe). Išiel tam viac peši ako po železnici, lebo nemal dostatok peňazí, z učiteľského platu v Podlaviciach 13 zl. mesačne si to nemohol dovoliť.6 V. Šrobár ho vyzval, aby išiel študovať do Prahy na Českoslovanskú obchodnú akadémiu a hneď ho aj zoznámil so slovenskými študentmi študujúcimi na tejto škole.7
To bol ďalší z podnetov, ktoré vplývali na jeho rozhodnutie opustiť svoje povolanie a bez peňazí a proti vôli rodičov odísť začiatkom septembra 1898 do Prahy k svojej „tajnej láske“, ktorú dovtedy videl iba na obrázkoch.8 Túžil navštíviť toto mesto – centrum českého národného života a spoznať ho. Pokúšal sa o to ešte v roku 1895, keď chcel navštíviť Národopisnú výstavu českoslovanskú, ktorá „mala priblížiť prácu slovenského ľudu“, ale po prepočítaní predpokladaných nákladov 20 zl. na cestovné, čo boli takmer jeho dva mesačné platy, napokon nešiel, čo neskôr ľutoval.9 S veľkým záujmom čítal príspevky S. H. Vajanského v Národných novinách10 o tomto významnom podujatí, na ktorom mali aj Slováci možnosť prezentovať sa produktmi svojej materiálnej a duchovnej kultúry v jednom z oddelení výstavy.11
J. Gregor sa rozhodol a hoci nebol práve najmladší – ako 24-ročný – začiatkom septembra v roku 1898 začal študovať na spomínanej akadémii. Dúfal, že sa mu po skončení školy podarí uplatniť sa ako bankový úradník, čo bolo slobodnejšie zamestnanie ako učiteľ. Riaditeľom školského ústavu bol Emanuel Tonner, ktorého zakrátko vystriedal Jan Režábek.12 Ten si obľúbil Tajovského, pretože sa správal vzorne a mnohí o ňom vedeli, že je literárne činný. V Prahe sa mu „otvoril nový svet“, poznával nové pomery, zaoberal sa etnografiou, pracoval v slovenskom spolku Detvan a oboznámil sa s poprednými českými spisovateľmi. „Nadobudol tu viac ako literárne podnety: nadobudol si tu celoživotný vzor a smer.“13
Pre štúdium za hranicami Uhorska sa rozhodol aj preto, aby si vydýchol od vládnej kontroly. Jedným z dôvodov odchodu bola teda potreba vyjsť z domáceho prostredia, oslobodiť sa od „dusnej“ atmosféry slovenského národného života a chcel nazerať na slovenský problém z nového hľadiska. Hana Gregorová si vo svojich spomienkach uchovala Tajovského poznámku k odchodu do Prahy, v ktorej sa jej po rokoch zveril, že neopúšťal domáce prostredie, pretože to miloval, ale opúšťal maďarské (uhorské) školské zákony, ktoré ničili slovenský život kultúrne i hmotne. Mal potrebu zbaviť sa postavenia, ktoré ho obmedzovalo v práci a chcel byť slobodným alebo aspoň slobodnejším.
Počas štúdií býval s Vladimírom Jesenským, o niekoľko rokov mladším, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Jesenský pri spomienke na svojho priateľa nevynechal ani to, ako s Tajovským spolu bývali počas spoločných štúdií v Prahe. Mali spoločnú kasu, ktorú spravoval Jesenský, pretože sa Tajovský obával, že aj to málo, čo mali, by mohol rýchlo minúť, ak by boli financie zverené jemu. Ich finančná situácia bola miestami až taká zlá, že Gregora niekoľkokrát Jesenský žiadal, aby prestal so zlozvykom – fajčením, ale ten mal v tejto otázke jasno – nikdy neprestal fajčiť.14 Keďže nemal dostatok peňazí (do Prahy prišiel s troma zlatými), pomohol mu jednak V. Jesenský, ktorý bol pokladníkom spolku Detvan a na začiatku pobytu v Prahe mu požičal zo spolkovej pokladne nejaké peniaze, a jednak nápomocný mu bol spolok Českoslovanská jednota, ktorý mu udelil podporu, ak15o aj spolok Radhošť v Prahe, ktorý mu poskytol poukážky na obedy.16
K štúdiu pristupoval Jozef Gregor zodpovedne. Aj keď ho niekedy prednášky vyčerpávali, pretože denne na nich presedel aj osem hodín, predsa si čoraz častejšie nachádzal čas na písanie, ktoré bolo nielen jeho koníčkom, ale občas si tým aj pekne privyrobil. Práce uverejňoval sám alebo pomocou priateľov v českých novinách Národní listy alebo v Národnej politike. Najčastejšie písal v sobotu popoludní a večer, alebo si našiel čas v nedeľu, keďže počas týždňa bol vyťažený štúdiom. Keď tvoril nové diela, pracoval veľmi zodpovedne, neimprovizoval, bral to vážne a každé slovo i vetu si poriadne premyslel. Jeho zodpovednosť vyplývala z toho, že sa snažil českému čitateľovi priblížiť čo najpresnejšie a najvernejšie slovenský život.17 Našiel si čas aj na návštevu kultúrnych podujatí.
Bol Prahou uveličený. Čo preňho znamenala, vyjadril vo svojej krátkej štúdii Národ sobě: „Praha! Šírili sa posolstvá, vypínala sa hlava, rástlo povedomie. Až do pýchy, že táto veliká a krásna Praha je hlavným mestom nielen Čechov, ale i nás Slovákov, veď vo všetkých vážnych dobách chodili otcovia naši do Prahy, tak v dobách historických, ako i dnes.„18 Život v Prahe umožňoval tu študujúcej slovenskej mládeži stretávať sa s českou a moravskou, s českými predstaviteľmi kultúrneho a politického života a porovnávať podmienky na rozvoj českého a slovenského národného života.
Štúdium v Prahe mu umožnilo vzdelávať sa aj ako literátovi, a tak realizovať výzvy svojho veľmi kritického korektora v Národných novinách (kam svoje krátke práce zasielal) Izidora Somolického,19 ktorý ho vyzýval k tomu, že pokiaľ chce byť dobrým spisovateľom, tak nech si rozšíri znalosti zo svetovej literatúry, slovenčiny a predovšetkým slovenskej literatúry.20 V jednom z listov z februára 1897 mu zdôrazňoval: „Samo prvô: chyť sa študiuma reči, čítaj a pozorne – len čo lepšie – vezmi do ruky aj českú bibliu (ja ju tiež čítal kôli reči)“.21 Tajovský mal už pred príchodom do Prahy niekoľko prác uverejnených v rôznych časopisoch. Pokúšal sa publikovať svoje príspevky už v roku 1893 v Národných novinách, ale stretol sa s odmietnutím, čo mu spôsobilo „veľmi trpké sklamanie“. Zaradil sa k predplatiteľom týchto novín, ktorých odoberanie bolo uhorskými úradmi vnímané ako kriminálny priestupok, vlastizrada, panslavizmus a veľký hriech pred svetskou i cirkevnou vrchnosťou.22 Napokon sa mu podarilo uspieť a asi rok po svojej maturite v roku 1894 sa objavili jeho prvé verše v Slovenských pohľadoch, od roku 1896 uverejnili jeho príspevky napr. Katolícke noviny, Národný hlásnik, Černokňažník, Slovenské pohľady.23 Z hľadiska Tajovského záujmu o publikovanie článkov a vlastnej tvorby boli preňho prínosné pravidelné sobotňajšie stretnutia na pôde slovenského spolku Detvan v Prahe, kde sa jeho členovia oboznamovali so slovenskou i svetovou literatúrou.24
Soboty strávené v spolku Detvan v Prahe (založenom 15. marca 1882) patrili k najkrajším pražským momentom J. Gregora Tajovského. Spolok umožňoval v rámci rozvíjania aktivít vo vnútri i navonok vo vzťahu k českej verejnosti prezentovať sa, ale aj bližšie sa oboznámiť so životom Čechov. Na pôde Detvana sa stretávali Slováci študujúci na stredných, odborných a vysokých školách v Prahe. Tí mali možnosť nadviazať kontakty s moravskou a českou mládežou študujúcou na pražských školách a zapojiť sa aj do činnosti jej študentských spolkov. Schôdzky sa konali najčastejšie v Hlavovej kaviarni na Vinohradoch, kde mali k dispozícii osobitnú miestnosť. Neraz boli pre nadmernú hlučnosť upozornení, že rušia hostí v ďalších miestnostiach. Diskutovali o vážnych otázkach politických, národohospodárskych, ale predovšetkým kultúrnych, no boli aj stretnutia a posedenia zábavné, veselé, spestrené kultúrnym programom.25
J. Gregor absolvoval prvýkrát schôdzku Detvana 15. októbra 1898. V ten deň tam prišlo viacero nováčikov, jedným z nich bol Milan Rastislav Štefánik. Zároveň spolok opúšťala staršia študentská generácia, ktorú tvorili M. Kukučín, L. Nádaši-Jége, Dušan Makovický, Albert Škarvan a i.26 Predsedom spolku bol V. Šrobár.27 Aj po nástupe mladšej generácie naďalej dominovala v spolku výchovno-vzdelávacia, prednášková a literárna činnosť, v rámci ktorej sa jeho členovia oboznamovali s tvorbou starších autorov, predstavovali aktuálne nové tituly anglickej, francúzskej, ruskej, poľskej i českej literatúry. Zároveň prezentovali svoje prvotiny, ktoré boli podrobované neraz veľmi ostrej a nekompromisnej kritike. J. Gregor Tajovský spočiatku sedával na schôdzkach Detvana ticho, len občas sa zapojil do debaty alebo prispel do umeleckého a literárneho programu. Prvýkrát sa rozhodol vystúpiť na schôdzke a predniesť dve anekdoty 5. novembra 1898, ale V. Šrobár ich neuznal, pretože boli pridlhé, neobsahovali charakteristiku ľudu a vyčítal mu pravopisné chyby.28 Gregor akceptoval jeho pripomienky, ale čo sa týkalo pravopisu, podotkol, že je v ňom veľký „zmätok“ a každý spisovateľ píše ináč. Pred literárnu kritiku Detvana predstúpil Gregor aj s dramatickými dielami. K prvým patrila veselohra Konačka, ktorú čítal na niekoľkých schôdzkach a členovia spolku ju tiež podrobili kritike. Gregor si vždy kritiku vypočul a prijal bez negatívnych emócií.29
Stávalo sa, že horlivý kritik bol na ďalšej schôdzke rovnako posudzovaný prv kritizovaným. Bolo to v prípade M. R. Štefánika, ktorý sa prihlásil s kritikou na Gregorovu veselohru Konačka. Rozobral podrobne obsah veselohry. Vyčítal Gregorovi viaceré veci, napr. malé dramatické prepracovanie, zdĺhavosť a slabú dramatickosť deja, nezocelenosť charakterov, hrubé správanie sa niektorých osôb, vydaj bez lásky a pod. Gregora sa zastal V. Šrobár a Štefánikovej kritike, ktorú si ten svedomito a dôkladne rozpracoval, vyčítal, že mnoho citoval a nevyjadril vlastný názor k téme. Povinnosťou vtedajšieho dramatika bolo podľa Šrobára nie idealizovať, totiž vymýšľať si také osoby a deje, aké sa v živote nevyskytovali, ale žiadať od dramatika, aby stvárnil skutočnosť, skutočné charaktery a možný dej. Gregor sa poďakoval Štefánikovi, že mu dej veselohry podrobne rozobral a na margo jeho kritiky poznamenal, že mu išlo najmä o vystihnutie skutočného života.30 Na nasledujúcej schôdzke predniesol M. R. Štefánik svoje vlastné dve básne Povesť a Tajomstvo. Gregor dostal príležitosť sa mu „revanšovať“ a podrobil básne nekompromisnej kritike, ktorá sa M. R. Štefánika dotkla, najviac asi Tajovského prehlásenie, že v ňom básnického talentu nevybadal. Tentokrát sa Šrobár zastal Štefánika. Obaja (Tajovský i Štefánik) sa neraz aj neskôr pochytili.31 Bolo tomu pri Štefánikovej recitácii básne Smrť Jánošíkova, na margo ktorej sa J. Gregor Tajovský vyjadril, že predošlé Štefánikove recitácie boli lepšie a prednes sa mu veľmi nevydaril.
Na nasledujúcej schôdzke Štefánik referoval o Gregorových básňach Prosté motívy. Jeho kritika vyznela priaznivo a nazval Tajovského poetom. Ten pochvalu ocenil a pri najbližšej Štefánikovej recitácii básne od S. H. Vajanského Pax detestata a od Jakuba Greichmana Básnik a hvezdár prednes pochválil a poznamenal, že básne predniesol veľmi výstižne a dôkladne ich precítil. Tajovského pochvala Štefánika potešila a tak ho oduševnila, že sa prihlásil predniesť dve svoje pôvodné básne Túžba a Rozpomienka, ktoré opäť posúdil J. Gregor Tajovský. Kým myšlienka prvej básne sa mu nepáčila, s druhou bol spokojnejší a dokonca ju odporučil uverejniť v Slovenských pohľadoch. Gregorova kritika bola v porovnaní s predchádzajúcimi priaznivejšia a Štefánik bol s ňou spokojný. Na ďalšej schôdzke recitoval Štefánik už po tretí raz Smrť Jánošíkovu, jej IV. spev, ale podľa názoru J. Gregora, Jána Smetanaya a Zigmunda Zigmundíka sa mu prednes nevydaril. Štefánik na to reagoval s nevôľou a požiadal svojich kolegov, aby ho druhý raz posudzovali vecne a nie všeobecnými frázami s pridaním štipľavých a nemiestnych poznámok.32
Niektoré stretnutia venovali členovia spolku jubilejným alebo významným udalostiam slovenských dejín alebo osobnostiam slovenského národného života. Na jednej zo schôdzok si priblížili tvorbu Hviezdoslava. Prednášky venované Hviezdoslavovej lyrike a epike spestril J. Gregor Tajovský prednesom spisovateľových básní Z prechádzok letom, Prosba a K Tatrám.33
Počas pôsobenia v spolku vystúpil Tajovský so svojimi prácami niekoľkokrát, napr. čítal Betlehemskú hru z Tajova, ktorá vyšla aj v Slovenských pohľadoch. Na schôdzke v januári 1899 prečítal svoju prácu Obyčaje pred svadbou v Tajove, poviedku zo života ľudu Dvaja bratia34 Prečítal aj ďalšie svoje drobnejšie práce ako Jastraby, Odkedy majú v Riečke kostol a školu a svoje verše Návrat domov, Nad hrobom matkiným, Bolo – bude,35 pôvodné práce – Tajovská kuchyňa, Dva razy pochovaný, Aký je ten druhý svet?, Chlieb u Slovákov, Potrestaný úmysel, Starý motív a piesne, hru Nový život?36 Zaujímavá bola i jeho paródia Šrobárovej prednášky o alkoholizme. Podal v nej pohľad ľudu na alkohol, ktorý tvrdil, že zohreje, posilní a lepšie sa po ňom spí. Gregor prednášku pod názvom Pálenka dobrá vec spracoval tak vtipne, že ho kritici spolu so Šrobárom požiadali, aby ju prepracoval na komický výstup, pretože ľud rád čítal o opilstve a s humorom skôr prijme pravdu o alkohole.37 Zaujímavá a pre J. Gregora Tajovského dôležitá bola schôdzka spolku Detvan, na ktorej prednášal Jozef Ruman Tolstého štúdiu Kresťanstvo a vlastenectvo, obsahujúcu kritiku maďarského patriotizmu, šovinizmu a zotročenia Slovákov. Gregor sa z rozboru dozvedel nové skutočnosti o slavianofilstve, rusofilstve a o Kollárovej myšlienke slovanskej vzájomnosti.38 Veľký význam preňho mali najmä prednášky, ktoré sa týkali jemu najbližších, a to roľníkov a robotníkov, preto na schôdzke marca 1899 vystúpil s problematikou roľníckeho a remeselníckeho stavu, kupcov a Židov. Po prázdninách v roku 1899 sa V. Šrobár do Prahy nevrátil a novým predsedom spolku Detvan sa stal C. Ursíny. Ten však do spolku veľmi nechodil a v skutočnosti bolo vedenie spolku Detvan v rukách jeho podpredsedu J. Gregora Tajovského.39
V takomto prostredí strávil Tajovský prvý školský rok v Prahe ako študent obchodnej akadémie. Počas druhého ročníka bol taktiež činný a na schôdzkach čítal svoje nové diela, ktorých bolo oproti predchádzajúcemu obdobiu viac, napr. Ženský zákon, Rozprávky, Mátoha, Co ho zabilo, Pastierča, Pani Trnková, Námluvy a iné, dokonca sa naďalej venoval folklórnym zápisom z rodného kraja.40
Ako člen spolku si rozšíril aj čitateľský obzor, pretože čítal Národnie noviny, Černokňažníka, Slovenské pohľady, Národný hlásnik, Sborník a Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Slovanský pfehled a Slovenské listy, do ktorých aj prispieval. V čase odchodu z Detvana boli jeho príspevky uverejnené v dvadsiatich časopisoch, novinách, kalendároch a almanachoch, pričom mu vyšli aj tri knihy próz: Omrvinky, Z dediny, Rozprávky a dve dramatické diela – Jej budúci a Sľuby.41
Tajovského aktívna príprava a zapájanie sa do činnosti spolku Detvan boli mnohokrát vykonávané na úkor školských úloh. Jeden z profesorov mu to dal jasne najavo s otázkou, čo ho v budúcnosti bude živiť. A tak Gregor začal tvrdo pracovať na školských úlohách, ale na spolok Detvan nezanevrel a svoje umelecké záujmy rozvíjal i naďalej. Výsledkom prepracovanosti bola choroba a vyčerpanie. Ale nepoddal sa, dokonca začal navštevovať galérie, výstavy, múzeá a divadlá v Prahe.42 Po rokoch spomínal na skvelú atmosféru v divadle, keď všetci po skončení každého dejstva oduševnene tlieskali. Cítil sa ako v inom svete a nechcel, aby spadla posledná opona. Vedel totiž, že sa musí po predstavení ponáhľať domov, aby neplatil domovníka. Peňazí mal málo, keďže divadlo navštevoval skoro každý deň a lístok stal dve zlaté. Neraz sa zriekol radšej večere, než by nešiel do divadla. Ďalšie peniaze precestoval po pamiatkach a múzeách v Prahe, ale aj prejedol a prefajčil. Ale pocit radosti a spokojnosti si prechovával dlho.43 Jeho posledným príspevkom v spolku Detvan bolo posudzovanie Štefánikovej recitácie Dumy bratislavskej od Janka Kráľa. Tým sa skončilo jeho pôsobenie v spolku a následne sa začal pripravovať na skúšky. Po dvoch rokoch úspešne ukončil štúdium obchodnej akadémie. Začiatkom novembra 1900 v spolku Detvan konštatovali, že patril k jedným z najaktívnejších členov, čo sa prejavilo na jeho tvorbe, kritike a príspevkoch z folkloristiky.44 Po odchode z Prahy a zo spolku Detvan posielal J. Gregor Tajovský spolku peniaze pre tých študentov, ktorí boli v najväčšej núdzi. Z Prahy odišiel pracovať za bankového pokladníka do Trnavy, potom do Tatra banky v Turčianskom Sv. Martine, bol tu tiež členom redakcie Bielkových Ľudových novín.45
V čase príchodu Gregora do Prahy na jeseň 1898 vstúpilo na slovenskú politickú scénu hlasistické hnutie.46 Medzi pražskými študentmi ho formoval V. Šrobár, ktorý bol zároveň aj predsedom Detvana. Predstavitelia hlasizmu začali vydávať od júla 1898 v Skalici periodikum – mesačník Hlas a jeho prívrženci sa nazývali hlasisti. Hlasizmus, vychádzajúci z Masarykovho realizmu a z jeho programu drobnej práce medzi ľudom, zaujal Gregora. Nepatril k ich výbojnému krídlu, ale bol úprimným prívržencom hlasistov. Nefilozofoval, nepolitizoval, ale svojou schopnosťou intuitívne cítil, že Slováci dokážu odolávať maďarizácii aj vďaka korektnej podpore zo strany Čechov. Hlasisti mali vo svojom programe aj rozvíjanie česko-slovenskej vzájomnosti, na ktorej sa podieľali. Gregor sa zapojil do hlasistického hnutia a už do prvého čísla Hlasu prispel krátkymi, skôr informatívnymi článkami, neskôr i obsažnejšími príspevkami a svojimi poviedkami. Na margo hlasistov vo svojich Spomienkach poznamenal: „Hlasizmus nebol nový literárny smer, ale nová politicko-buditeľská škola, ktorá mala učiť svojich žiakov inak a lepšie, hlbšie, trvalejšie účinkovať medzi ľudom, aby bol prebudený, nedal sa nikým a ničím zlomiť.“47 Aj jeho ako literáta toto hnutie ovplyvnilo v tom, že sa zamýšľal na tým, ako sa viac priblížiť k ľudu, hlbšie a reálnejšie ho vnímať. V roku 1902 sa naplno prejavili problémy v hlasistickom hnutí, Hlas prestal vychádzať v Skalici a V. Šrobár sa ho rozhodol vydávať v Ružomberku. Snažil sa ho zachrániť a o pomoc požiadal okrem iných aj J. Gregora.48 Plánoval zvolať poradu a pozval na ňu všetkých, ktorým ponúkol spoluprácu vrátane Gregora. Stretnutie sa uskutočnilo v Žiline 8. septembra 1903 a rokovalo sa aj o pokračovaní vo vydávaní časopisu Hlas. J. Gregor o schôdzi napísal správu priamo do tohto periodika. Členovia schôdze na nej konštatovali, že časopis má byť „oknom“ do Európy, preto žiadali o viac článkov z beletrie, literárnej kritiky a hospodárskych článkov, a nielen filozofických.49 V tom istom roku 1903 bol na stránkach Hlasu publikovaný Tajovského obšírny článok pod názvom Mládeži!50 V ňom sa zamýšľal nad postavením a správaním sa študujúcej mládeže, nad zmyslom jej existencie a úloh, ktoré by mala aj v prospech svojho národa vykonať. Kritizoval ju po viacerých stránkach, ale najmä v tom, že nejaví dostatočný záujem o súkromné sebavzdelávanie sa a je pohodlná: „Skrz na skrz sme v lieni, zbahnatilí. Egoismus vo všetkom! Len pre seba, pre osobné svoje pohodlie všetko a svobodným byť, neviazaným ničomu a nikým.“51 Poukazoval na to, že málo pozornosti venuje mládež slovenskému ľudu – nejaví oň dostatočný záujem, neusiluje sa ho poznať. S nevôľou upozorňoval aj na to, že mládež nepozná ani slovenský jazyk, jeho gramatiku, slovenskú literatúru, minulosť svojho národa, mesta, dediny či rodu, geografiu svojho kraja. Na záver akospisovateľ vyzýval slovenského mládenca v krátkej básni: „Sviežo búrno treba žiť, horieť, žialiť, plesať, raziť, boriť, víťaziť a keď nutno klesať. Nenie hanba zbitým byť jestli v čestnej veci, ale hanba podle hniť na lenivých peci!“ V roku 1904 mu v revue Hlas vyšli príspevky na pokračovanie pod názvom Nové časy.52
Po všetkých nezhodách sa nepodarilo udržať Hlas pri živote a v roku 1904 zanikol. Sklamaný bol z toho nielen V. Šrobár, ktorý vyčítal J. Gregorovi, že ho opustil v zápase o záchranu Hlasu, ale aj Gregor, ktorý si priznal svoju chybu v tomto smere a na Šrobárove výčitky mu tvrdo pripomenul: „Ja som sa Ti aj sebe aspoň hľadel ospravedlniť, zdôvodniť, vysvetliť svoj duševný… [asi stav – pozn. autorky], prečo skladám zbraň, Ty ale si jednoducho zahodil zbraň (Hlas) a ušiel z bitky.“ Vyčítal Šrobárovi, že sa Hlasu dostatočne nevenoval, týždne na ňom nepracoval. Ale sa venoval svojej lekárskej praxi a návštevám kasína, a tak ako následne uviedol: „Ani v nás spolupracovníkoch si nevedel vzbudiť za Hlas tú činnosť, koľká bola by sa vyžadovala na rozšírenie a udržanie časopisu. “53
J. Gregor sa mal počas pobytu v Prahe možnosť bližšie oboznámiť s činnosťou spolku Českoslovanská jednota, ktorý vznikol v Prahe dva roky pred jeho príchodom.54 Medzi jeho prioritné úlohy patrilo aj rozvíjanie česko-slovenskej spolupráce. Spolok svojimi aktivitami posunul vývoj česko-slovenských vzťahov na vyššiu úroveň. Po prvý raz sa s činovníkmi spolku dostal Gregor do kontaktu už v prvom roku pôsobenia spolku, keď ich požiadal o zaslanie kníh pre jeho rodnú obec Tajov. Chcel z nich zriadiť v obci knižnicu. Českoslovanská jednota mu vyšla v ústrety a v roku 1897 mu poslala debnu kníh.55 Zúčastňoval sa podujatí organizovaných týmto spolkom. V kontakte s Českoslovanskou jednotou, od ktorej dostával v školskom roku 1898/1899 finančnú podporu, ostal aj po odchode z Prahy. Medzi Slovákmi spolok pôsobil a realizoval svoju činnosť prostredníctvom slovenských dôverníkov. Jedným z nich bol Tajovský, dôverník za Nadlak. Pravidelne platil aj členské príspevky.56
Ako dôverník spolku spolupracoval s lekárom a tiež dôverníkom spolku P. Blahom, ktorý riadil Informačnú kanceláriu v Skalici, podporovanú a financovanú Českoslovanskou jednotou, ktorej zámerom bolo podporovať hospodársku i kultúrnu spoluprácu. Tým sa zapojil aj do rozvíjania česko-slovenskej spolupráce.57 Pritom treba povedať, že ju neidealizoval, práve naopak, keďže mu záležalo na tom, aby sa vzťahy medzi oboma národmi úspešne rozvíjali, upozornil bratov Čechov na slabé stránky tejto vzájomnosti a to na stránkach Ľudových novín v roku 1903 v článku Obrázky o československej „vzájomnosti“. Kritizoval slabý záujem o výmenu českých a slovenských kníh a časopisov českými kníhkupcami, vydavateľstvami a redakciami, poukázal na nízky počet zaslaných kníh pre slovenskú bibliotéku v Turčianskom Sv. Martine v roku 1902 a na záver apeloval na českých činiteľov: „V duchu práve pochopenej vzájomnosti žiadame o nápravu my, priatelia spoločnej snahy, aby nám i vlastní tu doma nevyhadzovali na oči túto nie z našej strany pošlú nevšímavosť. Ak Vy čo máte do nás, povedzte nám to, a hlaďme veci spoločne naprávať.“58 V tom čase sa pokúšal nájsť si nejaké pracovné miesto v Prahe a o pomoc požiadal Jana Herbena. Ten mu však v liste z 30. júla 1904 napísal, že ako slovenský spisovateľ by sa v Prahe neuživil, snáď ako český spisovateľ či žurnalista. Mohol by si len privyrobiť za príspevky honorármi, tie by ho však neuživili.59
Ešte počas Gregorovho pobytu v Prešove (1910 – 1912) bola manželka Hana v Prahe. Po odchode z Prešova sa Gregorovci rozhodli nasmerovať svoje ďalšie kroky do Prahy. Plánovali, že si tu Tajovský nájde prácu účtovníka a Hana zmaturuje a zapíše sa na štúdium filozofie.60 Tajovský podporoval manželku v túžbe po vzdelaní. Cestou sa zastavili v Turčianskom Sv. Martine u Haninej matky. V čase ich príchodu boli v mestečku augustové národné slávnosti. V tom čase bol už Turčiansky Sv. Martin vnímaný ako kultúrne a politické centrum národného života Slovákov. Sídlila tu do zatvorenia v roku 1875 prvá oficiálne povolená celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov Matica slovenská, spolok slovenských žien Živena, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Slovenský spevokol, Muzeálna slovenská spoločnosť a od roku 1871 bolo mestečko sídlom vedenia Slovenskej národnej strany (SNS). Jej predstavitelia akurát hľadali tajomníka, ale z oslovených nikto neprejavil záujem, pretože cestovať po Slovensku „od Námestova po Nový Sad, od Skalice po Užhorod“ a organizovať činnosť za pochodu nebolo lákavou prácou. Keď prišli so žiadosťou za Tajovským, neváhal a ujal sa národnej práce spolu s predsedom SNS Pavlom Mudroňom. V auguste 1912 sa SNS organizačne pretvorila na Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej strany, čím posilnila svoje postavenie. Predsedom sa stal P. Mudroň a funkciu tajomníka získal J. G. Tajovský, ktorý sa ako prvý venoval politickej a organizačnej práci v strane profesionálne. Práca ho nadchla, veľa cestoval a oboznamoval sa s pomermi na celom Slovensku, zbieral peňažné dary na činnosť strany a hlavne zostavoval jej program.61 Keďže pobyt v Prahe sa tým preňho stal bezpredmetným, nechal si naspäť z Prahy poslať debnu kníh, ktorá však ani po niekoľkých urgenciách neprichádzala. S dôverou sa v tejto záležitosti obrátil na českého redaktora Františka Frýdeckého62 a poprosil ho, aby túto záležitosť vybavil, hlavne aby nedošlo k poškodeniu kníh, lebo jeho manželke na nich veľmi záležalo a veľmi jej knihy chýbali. Poprosil ho, aby požiadal špeditéra o dôkladné zabezpečenie kníh. V liste na záver poznamenal, že „žena žalie za Prahou“.63
V kontakte s Čechmi ostal aj naďalej, v korešpondencii sa vzájomne informovali o novinkách a závažných udalostiach slovenského národného hnutia, zvlášť tých, ktoré sa týkali rozvíjania česko-slovenskej vzájomnosti. Napr. František Votruba pôsobiaci v Pešti ho oboznámil so zámerom mladej slovenskej inteligencie, ktorá vstúpila do slovenského politického diania v roku 1909, vydávať časopis: „Mládež naša (Pešť, Praha, Prešporok) ide vydávať revue na spôsob Hlasu ,Prúdy‘.“64 Začal vychádzať v novembri 1909 a okolo neho sa sformovalo nové liberálne orientované zoskupenie – prúdisti. Medzi hlavné zložky ich činnosti patrila cieľavedomá propagácia československej vzájomnosti. Základnou programovou a politickou orientáciou nadviazali na snahy hlasistov. Gregor sa zúčastňoval podujatí spätých s touto ideou. V písomnom kontakte boli manželia Gregorovci so starostom spolku Českoslovanská jednota Josefom Rotnáglom.65 V roku 1913 pozval dámsky odbor pri miestnom odbore Českoslovanskej jednoty v Plzni Hanu Gregorovú na prednášku. Pozvanie prijala a hovorila na tému O slovenskej žene. Organizátorky jej prednášku ocenili uznanlivými slovami: „Bylo nám skutečným požitkem seznati život a práci slovenské ženy z úst na to povolaných.“66 V tom istom roku sa manželia Gregorovci zúčastnili česko-slovenských porád v Luhačoviciach.67 Asi 300 ich účastníkov si vypočulo výzvu k slovenským národovcom, aby v boji za svoje národné a ústavné práva neochvejne vytrvali až do konečného víťazstva. Z českej strany sa im dostalo uistenia, že v spravodlivom zápase bude stáť český národ pri nich. Na Tajovského s manželkou znenie protestu silne zapôsobilo.68
Koncom roka 1912 pomýšľala „šrobárovská skupina“ na obnovenie časopisu Hlas a podľa návrhu J. Gregora Tajovského mal vzniknúť časopis Nový Slovák, ktorý by pomáhal pri utváraní pokrokovo zmýšľajúcich roľníkov a mešťanov, ale Tajovského plán nevyšiel. Skupinu tvorili A. Štefánek, Tajovský, Ivan Hálek, Miloš Pietor a ďalší, ktorí sa od roku 1911 schádzali na dôverných poradách a utvárali si vlastnú ideovo-politickú koncepciu, ktorá bola charakteristická zdôrazňovaním myšlienky československej jednoty.69
V auguste roku 1913 prijal Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej strany nový program. Začiatkom roku 1914 rozpracoval nové zásady programu tajomník SNS J. G. Tajovský70 v spolupráci s niekdajšími hlasistami Fedorom Houdekom, A. Štefánkom a Igorom Hrušovským. Program mal 18 bodov a jeho vysvetlenie publikovali Národnie noviny od marca do mája 1914.71 Súčasťou programu bola aj otázka česko-slovenskej spolupráce. Tajovský bol tajomníkom strany do júna 1914, potom sa vzdal funkcie, lebo sa nepohodol s novým predsedom SNS Matúšom Dulom. Za krátko sa stal hlavným redaktorom Národného hlásnika, ktorý redigoval do júna 1915, keď uhorské úrady zastavili jeho vydávanie.72
Jozef Gregor Tajovský bol predovšetkým literátom, a to sa prejavilo aj v jeho postoji k česko-slovenskej otázke. Mal blízky vzťah k českému národu, najmä k jeho literatúre. Veľmi tolerantný postoj zaujal k češtine, čo dokladujú aj jeho spomienky zaznamenané v Denníku. Uviedol v ňom, že český jazyk a česká literatúra boli jeho katolíckej rodine blízke, jeho starý otec a stará mať mali biblie v češtine a aj jeho rodičia čítali českú bohoslužobnú literatúru. I on ako učiteľ kupoval si české knihy, mal ich vo svojej knižnici, čo neušlo pozornosti jeho nadriadeným pri inšpekcii a spôsobilo mu problémy. J. Gregor Tajovský sa zaujímal najmä o českú beletriu – práve o ňu požiadal v máji 1909 Andreja Halašu v Turčianskom Sv. Martine, správcu muzeálnej bibliotéky, aby mu ju požičal z muzeálnej knižnice. Ten však nemohol jeho prosbe vyhovieť, pretože dostával z Čiech len odbornú literatúru.73
Najvýstižnejšie sa k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti vyjadril Tajovský v ankete na túto tému v časopise Prúdy. Hneď na úvod uviedol, že „československá kultúra je spoločný výtvor Cechov a Slovákov“. Poukázal na blízkosť češtiny v ich katolíckej rodine, keď jeho „katolícki predkovia odrástli a žili na českom duchovnom chlebe“. Tomu ostal verný aj on a „pri všetkej svojej láske a oddanosti k Čechom, nikdy som sa nebál o svoje slovenstvo, ač jakživ som nerobil rozdielu medzi dielami českými a slovenskými či už na poli kultúrnom alebo hospodárskom alebo politickom a jakomkoľvek“.74 Obšírnejšie sa o spolupráci Slovákov s Čechmi vyjadril v spomienkovom denníku pod názvom Vývin tlače na Slovensku. Vzťahy slovensko-české,75 ako aj v texte Slováci a čeština.76
Z hľadiska česko-slovenskej vzájomnosti bolo zaujímavé vystúpenie Jozefa Gregora Tajovského na povojnových česko-slovenských poradách v Luhačoviciach v roku 1936.77 V ňom stručne, ale veľmi výstižne a s prehľadom podal prierez vývoja vzťahov medzi oboma národmi od konca 18. storočia až do medzivojnového obdobia (s akcentom na kultúrne vzťahy), a to v kontexte formovania slovenského národno-emancipačného hnutia. Upozornil na prejavy pomoci z českej strany Slovákom a zdôraznil potrebu rozvíjania spolupráce, ktorá bola významná nielen pre Slovákov, ale aj Čechov.
Do rozvoja česko-slovenskej spolupráce sa zapojila aj jeho manželka Hana Gregorová, ktorá sa istý čas v Prahe vzdelávala (počas pobytu v Prešove i neskôr) a nadviazala kontakty s predstaviteľmi českého kultúrneho života, ako boli Albert Pražák, Jaromír Herben, predvojnový starosta spolku Českoslovanská jednota Josef Rotnágl, ale aj s aktivistkami českého ženského hnutia. I ona posielala svoje literárne práce do českých časopisov. Pomáhala slovenským dievčatám pri umiestňovaní na české školy pre gazdinky. A to, že sa pričinila o rozvoj spolupráce s Čechmi, dokladujú tiež uznanlivé slová českého literáta Alberta Pražáka.78
České prostredie, v ktorom Jozef Gregor Tajovský študoval, a českí národní predstavitelia, s ktorými aj po odchode z Prahy udržiaval kontakty, ovplyvnili jeho životné postoje. Okolnosti samotného príchodu Tajovského do Prahy neboli jednoduché, prínosné mu boli aktivity v spoznávaní českého prostredia. Tajovský usilovne pracoval v spolku slovenských študentov v Prahe Detvan. Štúdia v tomto smere ponúka málo pertraktované poznatky spracované na báze archívnych zdrojov. Týka sa to aj jeho spolupráce so slovakofilským pražským spolkom Českoslovanská jednota, keďže v intenciách tohto spolku pôsobil a zaradil sa k účastníkom ním organizovaných československých porád v Luhačoviciach. Tu pramenilo jeho zaujatie myšlienkou československej vzájomnosti, ktorú vo svojej činnosti uplatňoval aj po odchode z českého prostredia.

SUMMARY

CONTACTS OF JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ WITH THE CZECH MILIEU
IN THE PRE-WAR PERIOD

The study examines the formative role of the Czech milieu in the life and work of Jozef Gregor Tajovský, focusing on his Prague studies and on the development of his views on Czech–Slovak mutuality. It reconstructs the circumstances that led him to leave the teaching profession in Upper Hungary and enrol at the Czech-Slavonic Commercial Academy in Prague in 1898. His decision was shaped by dissatisfaction with Hungarian schools, accusations of Pan-Slavism, and his desire for a freer milieu.
In Prague, Tajovský entered a stimulating cultural setting that influenced both his literary development and civic orientation. A key role was played by the Slovak student association Detvan, where he took part in literary, educational and critical activities, read his own works, assessed the writings and performances of other members, and broadened his knowledge of Slovak, Czech and European literature. The study presents Detvan as a space of intellectual exchange, literary formation and national self-awareness among Slovak students in Prague.
The article also analyses Tajovský’s contacts with the Slovakophile association Českoslovanská jednota, which supported Slovak students and promoted Czech–Slovak cooperation. Tajovský remained connected with the association after leaving Prague and later served as its trusted representative in Nadlak. His engagement is placed in
the wider context of the Hlasist movement, the periodical Hlas, the revue Prúdy, and efforts to strengthen Slovak national life. The study shows that he understood Czech–Slovak mutuality not as an abstract slogan, but as practical cultural, educational and economic cooperation. Drawing on archival sources, it demonstrates that his Prague
experience and Czech contacts had a lasting impact on his literary work, public activity and interpretation of Slovak national emancipation.

  1. O pôsobení J. Gregora v Hornej Lehote bližšie: KUCHÁR, Jozef. Náš pán učiteľ. In ROSENBAUM, Karol – MATUŠKA, Alexander (eds.). Jozef Gregor Tajovský v kritike a spomienkach : Sborník. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 61-63. ↩︎
  2. Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, Martin (ďalej iba LA SNK), fond (ďalej len f.) Rodina Gregorovcov (ďalej iba RG), signatúra (ďalej len sign.) 43 YY 42. Jozef Gregor Tajovský. Životopisné spomienky. ↩︎
  3. V Slovenských pohľadoch v roku 1897 vyšiel článok, v ktorom boli vyjadrené negatíva učiteľského povolania na Slovensku z pohľadu popredného českého slovakofila Karla Kálala. Učiteľ bol platovo slabo ohodnotený, pretože dostával len 120 – 150 zlatých a nemal žiadnu mravnú podporu. Maďarizácia sa najviac prejavila práve na tomto povolaní. Učitelia mali chabé vedomosti, boli ľahostajní a nemali žiadne sebavedomie, okrem výnimiek, ktorých bolo málo, pretože byť slovenským učiteľom v Uhorsku bolo nielen náročné, ale aj nebezpečné. ŠKULTÉTY, Jozef. Česko-slovenská vzájomnosť. In Slovenské pohľady, roč. 17, 1897, č. 9, s.
    558-560. ↩︎
  4. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 49. Jozef Gregor Tajovský: Vzpomínať? Na Radhošť? Gregor odoberal všetky slovenské časopisy. Bližšie: LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 42. Jozef Gregor Tajovský. Životopisné spomienky. ↩︎
  5. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 42. Jozef Gregor Tajovský: Životopisné spomienky ↩︎
  6. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 42. Jozef Gregor Tajovský: Životopisné spomienky. ↩︎
  7. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 49. J. G. Tajovský: Vzpomínať? Na Radhošť? ↩︎
  8. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 36. J. G. Tajovský:„Národ sobé“; GREGOR-TAJOVSKÝ, Jozef. Sborník Jozefa Gregora – Tajovského. Bratislava: Literárny odbor Slovenskej umeleckej besedy, 1925, s. 6. ↩︎
  9. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 44. Spomienky. Národnie noviny. ↩︎
  10. VAJANSKÝ, [Svetozár Hurban]. Národopisná výstavka v Prahe od 15. mája r. 1895. In Národnie noviny, roč. 26, 1895, č. 57, s. 1; VAJANSKÝ, Svetozár Hurban. Z výstavky. In Národnie noviny, roč. 26, 1895, č. 81, s. 1; Chýrnik : Národopisná výstava v Prahe bola včera slávnostne zatvorená. In Národnie noviny, roč. 26, 1895, č. 126, s. 4; Dopisy : Praha, 4. júla. In Národnie noviny, roč. 26, 1895, č. 78, s. 3 ↩︎
  11. Bezprostredným podnetom na zorganizovanie Národopisnej výstavy českoslovanskej v Prahe bola úspešná Jubilejná zemská výstava v Prahe v júli 1891, ktorá sa z pôvodne „zemského“ (krajinského) podujatia zmenila na národné, t. j. české podujatie. Podnietila českú kultúrnu verejnosť, ktorá sa rozhodla zorganizovať Národopisnú výstavu českoslovanskú. Jej prvoradým zámerom bolo manifestovať rastúce sebavedomie českého národa a jeho spätosť s ostatným slovanským svetom, konkrétne i so Slovákmi. Tí prijali ponúkanú možnosť prezentovať produkty duchovnej a materiálnej kultúry. Výstavu otvorili v Prahe 15. 5. 1895 a trvala do 25. 10. 1895. Na výstavu prišla 115-členná slovenská delegácia vedená predsedom Slovenskej národnej strany Pavlom Mudroňom. Bližšie: JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Slováci na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe roku 1895. In Slovanský prehled, roč. 88, 2002, č. 4, s. 593-600. ↩︎
  12. JESENSKÝ, Vladimír. Zo študentských rozpomienok. In ROSENBAUM, Karol – MATUŠKA, Alexander (eds.). Jozef Gregor Tajovský v kritike a spomienkach : Sborník. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 66. Režábek bol riaditeľom akadémie v rokoch 1900 – 1918, o. i. vydal učebnicu Zemépis hospodárský. ↩︎
  13. GREGOR-TAJOVSKÝ, Sborník, s. 6. ↩︎
  14. JESENSKÝ, Zo študentských rozpomienok, s. 67-68. ↩︎
  15. LA SNK, f. RG, sign. 37 Y 3. List spolku Českoslovanská jednota (ďalej ČSJ) v Prahe Kuratóriu štipendiálnych slovenských základín v Turčianskom Sv. Martine z 27. 12. 1898 a i. Predsedom kuratória bol P. Mudroň. ↩︎
  16. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 49. J. G. Tajovský. Vzpomínať? Na Radhošť? Spolok Radhošť v Prahe poskytoval skoro všetkým slovenským študentom podporovaným ČSJ obedy. ↩︎
  17. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 36. Jozef Gregor Tajovský: „Národ sobě“; JESENSKÝ, Zo študentských rozpomienok, s. 67. ↩︎
  18. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 36. Jozef Gregor Tajovský: „Národ sobě“. ↩︎
  19. I. Somolický (1863 – 1918, rodné meno Žiak) v rokoch 1877 – 1882 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, po obvinení z panslavizmu ho vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku. V rokoch 1896 – 1899 redaktor Národných novín v Turčianskom Sv. Martine. Verše publikoval v Slovenských pohľadoch, Černokňažníku a Národnom hlásniku. Knižne vydal jedinú básnickú zbierku Na svite (1892). ↩︎
  20. LA SNK, f. RG, sign. 43 K 15. List I. Somolického J. G. Tajovskému z 9. 8. 1895. ↩︎
  21. LA SNK, f. RG, sign. 43 K 15. Aj v ďalšej korešpondencii mu Somolický poskytoval rady, ako byť dobrým spisovateľom, napr. list z 29. 11. 1897. ↩︎
  22. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 44. Jozef Gregor-Tajovský. Spomienky. Národnie noviny. ↩︎
  23. LA SNK, f. RG, sign. 43 ZZ 1. J. G. Tajovský: Biografia vlastných prác. ↩︎
  24. Bližšie: JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Zameranie činnosti slovenského spolku Detvan v Prahe (1882 – 1914). In Annales historici Presovienses, roč. 9, 2010, s. 136-157. Profesionálne zloženie členskej základne spolku bolo rôznorodé. Tvorili ho najmä študenti medicíny Jozef Bella, Matej Bencúr (Martin Kukučín), Jozef Brežný, Štefan Daxner st., Ivan Fajnor, Ján Gallay, Ján Glos, Eduard Guller, Ján Hanzel, Pavel Kollár, Pavel Kramár, Cyril Krčméry, Samuel Kupčok, Dušan Makovický, Jozef Minárik, Ladislav Nádaši, Gustáv Novomeský, Eduard Petrikovich, Ján Ružička, Ján Slabej, Ivan Sloboda, Ján Šípka, Vavro Šrobár, Jozef Zaymus a i., ďalšiu početnú skupinu členskej základne tvorili študenti techniky Fedor Albíni, Ján Botto, Albert Bundala, Juraj Čajka, Ivan Daxner, Štefan Daxner ml., Juraj Chorvát, Svetozár Kresák, Milan Sloboda, Cyril Ursíny, Michal Ursíny, študenti práva Cyril Abaffy, Žiga Pauliny- Tóth, Českoslovanskej obchodnej akadémie Peter a Vladimír Makovickí, Martin Albíni, Jozef Gregor Tajovský, Fedor Houdek, Fedor Beniač, Stanislav Bielek, Daniel Bodický, Miloš a Vladimír Pietorovci, Vladimír Jesenský, Aurel Styk, študent techniky Vladimír Bella, študenti výtvarného umenia, budúci akademickí maliari Jaroslav Augusta, Martin Benka, Karol Lehotský, Gustáv Malý, Milan Mitrovský, Josef Úprka, budúci redaktori Bohdan Pavlu, František Votruba, študenti priemyselných škôl Štefan Minárik, Cyprián Pietor, niektorí pedagógovia, napr. Bohumil Haluzický, študenti filozofie (Milan RastislavŠtefánik, Jaroslav Vlček, Cyril Holuby, Ján Smetanay, Karol Chotek a umeleckých škôl František Úprka, Pavol Socháň, Mikuláš Schneider. Slovenský spolok „Detvan“ v Prahe 1882- 1913. Praha: Slovenský spolok „Detvan“, 1914, s. 20. ↩︎
  25. JESENSKÝ, Zo študentských rozpomienok, s. 69. ↩︎
  26. ŠROBÁR, Vavro. Z rozpomienok na Gregora Tajovského. In Sborník Jozefa Gregora – Tajovského. GREGOR-TAJOVSKÝ, Jozef (ed.). Bratislava: Literárny odbor Slovenskej umeleckej besedy, 1925, s. 67. Správa spolku Detvan za zimné obdobie1899/1900 informovala o odchode mnohých skúsených členov spolku a konštatovala, že ostali len mladí nepripravení členovia. Zpráva spolku Detvan za zimné obdobie 1899/1900. In Hlas, roč. 2, 1900, č. 10, s. 363-365. Bližšie: ŠUJAN, Juraj. M. R. Štefánik: Vek mladosti. Praha: Leopold Mazáč, 1929, s. 90. ↩︎
  27. Vavro Šrobár bol zvolený za predsedu Detvana na valnom zhromaždení 1.4. 1898. Vytyčoval mládeži úlohy, riadil ich prácu, radil im študovať dejiny veľkých národných literatúr, ďalej im zdôrazňoval, že je potrebná znalosť svetových jazykov. Na pôde spolku prekladali, filozofovali, čítali diela významných svetových i slovenských autorov. ↩︎
  28. Ústav déjin a archív Univerzity Karlovy, Praha (ďalej ÚDAUK), fond Všestudentský archív (ďalej f. VSA), archívna škatuľa (ďalej len a. š.) B 319. Materiály ke spolku Detvan (ďalej len MSD). Zápis z týždennej schôdzky spolku Detvana z 26. 11. 1898. ↩︎
  29. ŠROBÁR, Z rozpomienok na Gregora Tajovského, s. 67-68. ↩︎
  30. ÚDAUK, f. VSA, a. š. B 319. MSD. Zápis z týždennej schôdzky spolku Detvana z 10. 12. 1898. ↩︎
  31. ÚDAUK, f. VSA, a. š. B 319. MSD. Zápis z týždennej schôdzky spolku Detvana z 11.2. 1899. ↩︎
  32. ŠUJAN, M. R. Štefánik, s. 116. ↩︎
  33. ÚDAUK, f. VSA, a. š. B 319. MSD. Zápis z týždennej schôdzky spolku Detvana zo 4. 2. 1899. ↩︎
  34. ÚDAUK, f. VSA, a. š. B 319. MSD. Zápis z týždennej schôdzky Detvana z 22. 1. 1898. ↩︎
  35. Zprávy z „Detvana“ v Prahe. In Hlas, roč. 1, 1899, č. 11, s. 345. ↩︎
  36. Zpráva spolku Detvan za zimné obdobie 1899/1900, s. 363. ↩︎
  37. ÚDAUK, f. VSA, a. š. B 319. MSD. Zápis z týždennej schôdzky Detvana z 28. 1. 1899. ↩︎
  38. ÚDAUK, f. VSA, a. š. B 319. MSD. Zápis z týždennej schôdzky Detvana z 11.2. 1899. ↩︎
  39. Za podpredsedu spolku Detvan bol J. Gregor zvolený na valnom zhromaždení 22.3. 1900. Zpráva spolku Detvan za zimné obdobie 1899/1900, s. 365. ↩︎
  40. BRTÁŇ, Rudo. Pražské roky Jozefa Gregora Tajovského. In ROSENBAUM, Karol – MATUŠKA, Alexander (eds.). Jozef Gregor Tajovský v kritike a spomienkach: Sborník. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 797-812. ↩︎
  41. Usiloval sa v nej podať skutočný obraz zvykov zvolenského ľudu. BRTÁŇ, Pražské roky Jozefa Gregora Tajovského, s. 797-812. ↩︎
  42. LA SNK, f. RG, sign. 43 AA 36. Prednášky – Hana Gregorová. ↩︎
  43. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 36. Jozef Gregor Tajovský: „Národ sobé„. ↩︎
  44. BRTÁŇ, Pražské roky Jozefa Gregora Tajovského, s. 797-812. ↩︎
  45. GREGOR-TAJOVSKÝ, Sborník s. 7. ↩︎
  46. Bližšie: PEKNÍK, Miroslav. Cesty čechoslovakizmu pred prvou svetovou vojnou. In PEKNÍK, Miroslav a kol. Pohľady na slovenskú politiku. Geopolitika. Slovenské národné rady. Čechoslovakizmus. Bratislava: Veda, 2000, s. 521-537; PEKNÍK, Miroslav. Vavro Šrobár a formovanie slovenskej politiky. In PEKNÍK, Miroslav a kol. Dr. Vavro Šrobár politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava: Veda, 2012, s. 11-136; PODRIMAVSKÝ, Milan. Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. Bratislava: Veda, 1983, s. 181-198; BUTVIN, Jozef. Hlasisti, vznik slovenského klerikálneho a maloagrárneho hnutia v rokoch 1898 – 1904. In Historický časopis, roč. 31, 1983, č. 5, s. 727-747. ↩︎
  47. LA SNK, f. RG, sign. 43 AAA 18. Jozef Gregor – Tajovský. Denník: Vývin tlače na Slovensku. Vzťahy slovensko-české. ↩︎
  48. Zmieňuje sa o tom v liste odoslanom do Prahy. LA SNK, f. Halašovsko-mudroňovská pozostalosť, sign. 37 J 40. List V. Šrobára asi J. Rotnáglovi z 8. 11. 1902. ↩︎
  49. GREGOR, Jozef. Žilinská schôdzka mládeže a jej priateľov. In Hlas, roč. 5, 1903, č. 9, s. 260-264. V tom čase kulminovali rozpory medzi redaktormi P. Blahom a V. Šrobárom, čo malo za následok to, že do časopisu odmietli prispievať ďalší významní predstavitelia, napr. Jozef Burian a Tajovský. HAPÁK, Pavel (zost.). Dejiny Slovenska IV. Bratislava: Veda, 1986, s. 199-205. ↩︎
  50. TAJOVSKÝ, [Jozef Gregor]. Mládeži! In Hlas, roč. 5, 1903, č. 7-8, s. 193-197. ↩︎
  51. TAJOVSKÝ, Mládeži!, s. 198. ↩︎
  52. TAJOVSKÝ, [Jozef Gregor]. Nové časy In Hlas, roč. 6, 1904, č. 1, s. 18-23, č. 2, s. 43-48, č.3, s. 86-88, č. 4, s. 117-120, č. 5, s. 147-153, č. 6, s. 182-188. V rubrike Hlasu Literatúra bola uvedená informácia o jeho práci Rozprávky a o vydaní jeho práce Besednice, ktorá vyšla tlačou K. Salvu so stručným obsahom knihy. Bližšie: D. D. Rozprávky. Napísal Jozef Gregor Tajovský. In Hlas, roč. 6, 1904, č. 3, s. 91-92; Besednice. Napísal a vydal Jozef Gregor Tajovský. In Hlas, roč. 6, 1904, č. 11-12, s. 369. ↩︎
  53. LA SNK, f. Vavro Šrobár, sign. 173 F 39. List J. G. Tajovského V. Šrobárovi z 19. 6. 1905. ↩︎
  54. Národno-obranný a slovakofilský spolok Českoslovanská jednota bol ustanovený v Prahe 7. 5. 1896. Bližšie: JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Českoslovanská jednota a Slováci (1896 – 1914) : (kultúrno-spoločenské aktivity spolku). Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2010, 183 s. ↩︎
  55. Literárni archív Památníku národního písemnictví, Praha (ďalej len LA PNP), f. Českoslovanská jednota (ďalej len ČSJ). Zápisy zo schôdzí výboru (ďalej len ZSV), z 11. 11. 1897 a 27. 1. 1898. ↩︎
  56. JURČIŠINOVÁ, Českoslovanská jednota a Slováci (1896 – 1914), s. 60. ↩︎
  57. LA PNP, f. ČSJ. ZSV zo 6. 4. 1905 a 17. 5. 1905. ↩︎
  58. J. G. T. Obrázky o československej „vzájomnosti“. In Ľudové noviny, roč. 7, 1903, č. 35, s. 1-2. Ľudové noviny vychádzali od 2. 1. 1903 v Ružomberku. Popri Antonovi Bielkovi, ktorý bol ich vydavateľom a hlavným redaktorom, do redakcie vstúpili Milan Hodža a J. G. Tajovský. ↩︎
  59. LA SNK, f. RG, sign. 43 I 74. List J. Herbena J. G. Tajovskému z 30. 7. 1904. ↩︎
  60. Listy : Príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej. Bratislava: Archa, 1996, , s. 14. Predtým predali všetok svoj majetok, ktorý v Prešove nadobudli a nechali si len knihy. ↩︎
  61. Listy : Príbeh manželstva, s. 14. ↩︎
  62. František Frýdecký (1891 – 1943), literárny historik, slovakista, publicista, spisovateľ v slobodnom povolaní, 1910 – 1913 študoval na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe, ktorú nedokončil. ↩︎
  63. LA PNP, fond František Frýdecký. Korešpondenčný lístok J. G. Tajovského Fr. Frýdeckému z 2. 9. 1912. ↩︎
  64. LA SNK, f. RG, sign. 43 J 88. Listy Fr. Votrubu J. G. Tajovskému zo 7. 8. 1909 a 27. 8. 1909. ↩︎
  65. LA SNK, f. RG, sign. 43 E 88. List J. Rotnágla Hane Gregorovej z 15. 9. 1913. ↩︎
  66. LA SNK, f. RG, sign. 43 D 55. List Miestneho odboru ČSJ v Plzni Hane Gregorovej z 24. 5. 1913. ↩︎
  67. LA SNK, f. RG, sign. 43 AAA 32. Jozef Gregor-Tajovský. Z reči povedanej v Luhačoviciach. Bližšie o česko-slovenských poradách v Luhačoviciach: JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Česko-slovenské porady v Luhačoviciach (1908 – 1913). Bratislava: Veda, Ústav politických vied, 2015, s. 146-147. ↩︎
  68. HALUZICKÝ, Bohumil. Stopami rozpomienok, s. 64. ↩︎
  69. BUTVIN, Jozef. Dejiny Slovenska slovom i obrazom II. Martin: Osveta, 1981, s. 107-108. Bližšie: LIPTÁK, Ľubomír (zost.). Politické strany na Slovensku 1860 – 1989. Bratislava: Archa, 1992, s. 46-47. ↩︎
  70. LA SNK, f. RG, sign. 43 YY 42. Jozef Gregor Tajovský. Životopisné spomienky. ↩︎
  71. Program Slovenskej národnej strany z roku 1913. In LYSÝ, Miroslav. Pramene k právnym dejinám Slovenska I : (do roku 1918). Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2009, s. 323. ↩︎
  72. Národný hlásnik bol orgánom SNS. Začal vychádzať v roku 1868 v Budapešti pod vedením redaktora Pešťbudínskych vedomostí M. Š. Ferienčíka, ktorý aj po prechode redakcie novín do Turčianskeho Sv. Martina pokračoval v ich redigovaní. Od 15. 3. 1881 vydávanie a redigovanie prevzal A. Pietor, od 5. 12. 1898 A. Halaša, od 5. 12. 1906 M. Pietor. Popri M. Ivankovi boli spolupracovníkmi novín od roku 1911 J. G. Tajovský, A. Ráth, I. Dérer a M. Pietorová. Spočiatku bol Národný hlásnik tlačený v univerzitnej tlačiarni v Budapešti, od roku 1870 v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Turčianskom Sv. Martine. ↩︎
  73. LA SNK, f. RG, sign. 43 I 65. List Andreja Halašu J. G. Tajovskému z 9. 5. 1909. ↩︎
  74. Jozef Gregor Tajovský, spisovateľ v Turč. Sv. Martine. [Odpoveď na anketu redakcie Prúdov o česko-slovenskej vzájomnosti.] In Prúdy, roč. 5, 1914, č. 9-10, s. 478-479. ↩︎
  75. LA SNK, f. RG, sign. 43 AAA 18. Jozef Gregor – Tajovský. Denník: Vývin tlače na Slovensku. Vzťahy slovensko-české. ↩︎
  76. LA SNK, f. RG, sign. 43 AAA 16. Jozef Gregor – Tajovský. Slováci a čeština. ↩︎
  77. Bližšie: JURČIŠINOVÁ, Česko-slovenské porady v Luhačoviciach (1908 – 1913), s. 149-151. ↩︎
  78. LA SNK, f. RG, sign. 43 E 55. List A. Pražáka H. Gregorovej z 30. 1. 1935. ↩︎
Citácia:
JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Kontakty Jozefa Gregora Tajovského s českým prostredím v predvojnovom období. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 51-65.