Tento rok si pripomíname 200 rokov od založenia Uhorskej akadémie vied. Pri tejto príležitosti vyhlásil maďarský parlament roky 2025 – 2026 za Rok vedy.1 Podujatia najrôznejšieho druhu počas tohto obdobia majú za cieľ predstaviť širokej (nielen maďarskej) verejnosti výnimočné maďarské vedecké objavy a výsledky a poukázať na význam vedy pre rozvoj spoločnosti. Jedným z podujatí bola napríklad výstava 200 rokov Maďarskej akadémie vied v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Napokon aj tohtoročný putovný kongres maďarských archivárov bol venovaný vzťahu vedy a archívov. A keďže nám archivárom a historikom netreba zvlášť pripomínať, že k založeniu akadémie vied prišlo na uhorskom sneme, ktorý sa konal v Prešporku, bolo veľmi správne zorganizovať aj vedeckú konferenciu, ktorá by si túto významnú udalosť pre rozvoj uhorskej, a teda aj súčasnej maďarskej a slovenskej vedy, pripomenula v mieste jej zrodu – v Bratislave. Dvojjazyčná maďarsko-slovenská konferencia s oficiálnym názvom 200 rokov Maďarskej akadémie vied s podnadpisom Kontakty maďarskej a slovenskej vedy v dejinách a súčasnosti akadémie bola spoločným podujatím Maďarskej akadémie vied a Slovenskej akadémie vied. Hlavným organizátorom bola Akademická rada Maďarov na Slovensku. A nielen lokalita, ale aj dátum 3. 11. 2025 bol symbolický – pretože gróf István (Štefan) Széchényi vystúpil v dolnej komore uhorského snemu so svojím slávnym vyhlásením, ktorým ponúkol úroky z ročného výnosu svojich statkov ako základ pre založenie učenej spoločnosti (akadémie vied), práve 3. novembra 1825. Skutočnosť, že jeho hlavnou pohnútkou pritom bola snaha zapôsobiť na konkrétnu ženu, teraz ponechajme bokom. Do tretice za zmienku stojí miesto konania – prednášková sála Univerzitnej knižnice v Bratislave. Čitateľom, ktorí ešte neodhalili spojitosť, ju prezradíme v ďalších riadkoch.
Otvoreniu konferencie predchádzalo kladenie venca k pamätnej tabuli Istvána Széchényiho, ktorá je od roku 2017 umiestnená na budove Prešporského kasína na Kapucínskej ulici 6. Hlavný tajomník Maďarskej akadémie vied László Kollár vo svojom príhovore priblížil osobnosť Istvána Széchényiho, ktorý veril v silu spolupráce v záujme ušľachtilých cieľov. Podporoval rozvoj maďarského národa, ale zároveň bol vždy otvorený voči iným národnostiam. Duchovný odkaz „najväčšieho Maďara“ – ako ho nazval jeden z jeho najväčších politických rivalov – však môže byť príkladom nielen pre Maďarov, ale aj pre Slovákov či akýkoľvek iný národ. Jeho výnimočná životná dráha si zaslúži, aby ju poznal každý, kto si váži vzdelanosť a múdrosť.
Úvod konferencie patril pozdravným príhovorom organizátorov. Predseda Maďarskej akadémie vied Tamás Freud poukázal na skutočnosť, že už József Eötvös (predseda Uhorskej akadémie vied v rokoch 1866 – 1871) a po prvej svetovej vojne aj maďarský minister školstva Bruno Klebensberg apelovali na potrebu zabezpečiť akadémii vied politickú nezávislosť. Pripomenul, že do verejnej zbierky na založenie Uhorskej akadémie vied prispeli aj mnohé hornouhorské mestá (Rimavská Sobota, Lu-čenec, šestnásť spišských miest, banské mestá). Súčasná Maďarská akadémia vied má sedem zahraničných akademikov a 217 pridružených členov zo Slovenska.2 Poďakoval hlavnému organizátorovi konferencie – Akademickej rade Maďarov na Slovensku za jej aktivity v záujme dlhodobého zmierenia a vzájomného zbližovania oboch národov, pretože vedci na Slovensku i v Maďarsku by si mali byť vedomí svojho podielu na vytváraní dobrých slovensko-maďarských vzťahov. Predseda Slovenskej akadémie vied Martin Venhart hodnotil založenie Uhorskej akadémie vied ako jeden z najvýznamnejších míľnikov pre dejiny vzdelanosti nášho regiónu, ktorej dedičstvo ďalej prežíva aj v Slovenskej akadémii vied. V čase, keď svet čelí problému odmietania vedeckých faktov, majú akadémie vied spoločnú úlohu hľadať cesty na zvrátenie tohto trendu. Generálna riaditeľka Univerzitnej knižnice v Bratislave Silvia Stasselová predstavila prítomným viacnásobné prepojenie Univerzitnej knižnice s jubilujúcou inštitúciou. Univerzitná knižnica bola založená v roku 1919 zlúčením knižničných fondov viacerých knižníc na území Bratislavy, medzi nimi aj knižnice Alžbetínskej univerzity. Knižnica sídli v historických priestoroch, ktoré boli svojho času najprv sídlami Uhorskej komory a v rokoch 1802 – 1848 miestom konania uhorského snemu. Teda aj pamätného snemu v roku 1825, ktorý zriadenie učenej spoločnosti schválil. Vo svojich fondoch uchováva mnohé publikácie členov Uhorskej akadémie vied vrátane výtlačku prvého štatútu Maďarskej (uhorskej) akadémie vied z roku 1831, ktorý návštevníkom konferencie priniesla na ukážku. Pre účastníkov konferencie zároveň pripravila aj prekvapenie navyše – prehliadku priestorov knižnice, v ktorých v minulosti zasadala dolná komora uhorského snemu, spojenú s malou výstavou historických publikácií z pera Istvána Széchényiho a publikácií venovaných jeho osobnosti, ktoré sa nachádzajú vo fondoch Univerzitnej knižnice. Úvodné príhovory zakončil András Mészáros, podpredseda Akademickej rady Maďarov na Slovensku. Jej členov považuje za súčasť vedeckých komunít oboch národov. Na pozadí súčasných politických tlakov na vedu v oboch krajinách apeloval na úlohu vedcov obhájiť nezávislosť vedy a spolupracovať na takých spoločných projektoch, ktoré prispievajú k spoločnému prijímaniu minulosti.
Prvou z odborných prednášok bola prednáška maďarského literárneho historika Gabriela Kecskemétiho (Maďarská akadémia vied) o akadémii vied ako národo- tvornom prvku, teda o úlohe, ktorú zohrávala v posilňovaní duchovného života národa v kľúčových etapách vývoja uhorskej a neskôr maďarskej spoločnosti. Ako prvé takéto obdobie identifikoval práve obdobie kreovania moderných národov v čase vzniku akadémie vied, ktoré prinieslo prerod politického uhorského národa na multinacionálne Uhorsko. Druhým boli roky katarzie maďarskej spoločnosti po skončení prvej svetovej vojny, tretím totalitný režim po druhej svetovej vojne a napokon jeho pád.
Na nastolenú tému vhodne nadviazala prednáška Tibora Miroslava Morovicsa (Historický ústav Slovenskej akadémie vied, v. v. i.), ktorý priblížil poslucháčom prvé desaťročia Maďarskej akadémie vied z pohľadu nemaďarských prírodovedcov. Hlavným zámerom jeho prednášky bolo ponúknuť odpoveď na otázku, ako znie správny preklad názvu Magyar Tudományos Akadémia – uhorská či maďarská? Výsledok: ani jedna z odpovedí nie je nesprávna. Prvoradým poslaním učenej spoločnosti (pôvodný názov akadémie vied) pri jej založení bol skutočne rozvoj a zveľadenie maďarského jazyka. Štatútu Maďarskej učenej spoločnosti z roku 1831, ktorého finálne znenie sa rodilo po náročných vyjednávaniach s viedenským dvorom, definoval ako jej hlavné poslanie pestovanie národného jazyka a pestovanie vedy v širokej škále disciplín v národnom jazyku (v jazyku vlasti) „a to tak, aby prostredníctvom uvedeného aj samotný jazyk sa stal krajším, vznešenejším a bohatším; zároveň touto cestou aj um a duchovná sila národa vďaka krásnym a užitočným vedám sa rozvíjali v čase a naveky sa zachovali vo svojej žiare a dôstojnosti.“ Národný jazyk, jeho štúdium a rozvoj sa teda stali hlavným predmetom pozornosti novozaloženej učenej spoločnosti, ktorá bola na Maďarskú (Uhorskú) akadémiu vied premenovaná až v roku 1945. V prvej etape jej činnosti, ktorá trvala do roku 1858, dominovali jazykoveda a literárno-historické disciplíny. Nešlo však o tendenčné ignorovanie prírodných vied či matematiky, ktoré boli od počiatku akadémie súčasťou jej vedeckého programu, i keď v oveľa menšej miere. Dôvodom bola nerozvinutá vedecká základňa prírodných vied, ktorým založenie akadémie prinieslo vhodné predpoklady pre výraznejší rozvoj. Priestor poskytovaný akadémiou vied zároveň aktívne a ochotne využívali aj generácie nemaďarských prírodovedcov, lekárov a technikov, ktorí sa s poslaním a programom akadémie vied plne stotožnili, pretože rozvoj maďarčiny znamenal aj vytváranie dovtedy chýbajúcej domácej (maďarskej) odbornej terminológie v širokej škále vedných disciplín. Ako príklad M. Morovics uviedol osobnosť Slováka Antona Adalberta Brestenského (Bresztyenszky, 1786 Nemecké Pravno – 1850 Tihany), opáta v Tihanyi, ktorý sa stal zakladateľom maďarskej matematickej terminológie. Maďarská akadémia vied teda poskytla priestor pre vedecké aktivity aj príslušníkom nemaďarských národností. Sám István Szechényi už v roku 1842 varoval pred násilnou maďarizáciou prostredníctvom akadémie vied. Od poslednej tretiny 19. storočia otázka centrálneho postavenia národného jazyka ustupovala do úzadia. Výhradnosť maďarčiny od roku 1858 nebola súčasťou štatútu a hlavným poslaním akadémie sa stal originálny vedecký výskum. A hoci Maďarská akadémia vied nemala kapacity ani ambíciu nahradiť analogické iniciatívy národných hnutí nemaďarských národností po vedeckom výskume vo vlastnom jazyku, záver analýzy T. Morovicsa bol jednoznačný: Maďarská akadémia vied sa pred rokom 1918 stala aj uhorskou akadémiou vied.
Jazykovedec Pavol Žigo z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského predstavil prítomným program výskumu slovenských nárečí v prostredí Maďarskej akadémie vied v druhej polovici 20. storočia. Prvé pokusy o zhromažďovanie slovanských slov prevzatých do maďarčiny spadajú ešte do obdobia Uhorska. Po roku 1945 organizovali terénny výskum slovenských nárečí na území Maďarska pod hlavičkou Slovenskej akadémie vied a umení jazykovedci Jozef Štolc, Eugen Paulínyi a Pavel Ondrus, ale aj viacerí maďarskí jazykovedci. Na metodiku Štolca, Paulínyiho a Ondrusa nadviazal v 50. rokoch Péter Király (1917 Malčice – 2015 Budapešť), zástupca riaditeľa Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied, ktorého Atlas slovenských nárečí v Maďarsku je dodnes najvýznamnejším projektom s neprekonanými výsledkami. V rokoch 1949 – 1974 vypracoval 235 máp dokumentujúcich systém a typy nárečí. Financie na vydanie atlasu však dlhé obdobie chýbali, nenašli sa ani v Maďarsku, ale ani na Slovensku, hoci. P. Király rukopis ponúkal Slovenskej akadémii vied, Matici slovenskej a viacerým slovenským vydavateľstvám. Nakoniec sa mu ho v roku 1993 podarilo vydať pravdepodobne vo vlastnom náklade v Budapešti. Pavol Žigo tiež prítomným predstavil fotografiu z medzinárodnej konferencie k nedožitej storočnici P. Királya, ktorá sa konala v aule Univerzity Eötvösa Lóránda (ELTE) v Budapešti. V nej už 150 rokov visí vedľa portrétu Petra Pázmánya aj portrét Ľudovíta Štúra.
Etnológ József Liszka (Fórum inštitút pre výskum národnostných menšín) sa v príspevku s názvom „…akoby sme okrem seba v inom nenachádzali žiadne poctivé veci“ venoval vzájomnej (ne)spolupráci maďarskej a slovenskej folkloristiky od ich počiatkov až do súčasnosti. Analyticko-komparatívny výskum ukázal, že hoci počiatky výskumu národného folklóru siahajú v slovenskej aj maďarskej folkloristike zhodne do 80. rokov
storočia, výskum v oboch prebiehal do veľkej miery izolovane a až na malé výnimky bez vzájomnej spolupráce. V priebehu 19. storočia túto izoláciu iba posilnili jednotlivé národno-obrodenecké hnutia. Etnografia sa stala služobníkom národných záujmov, dostala sa do národných rámcov. Výsledkom bol vznik umelého konštruktu – tvrdenia, že ľudová kultúra (národné kroje, kuchyňa, stavby či ľudová slovesnosť) je založená na národnom princípe. Príkladom môže byť zbierka ľudových anekdot Jozefa Ignáca Bajzu Veselé príbehy a výroky (Weselé Učinki, a Rečeňj…), vydávaná za zbierku národných anekdot, pričom Bajza čerpal z latinských, gréckych, španielskych i francúzskych prameňov a asi polovica príbehov bola prevzatá z domácich – uhorských – zbierok. Hoci existoval výrazný priestor pre komparatívny výskum, slovenský a maďarský výskum folklóru prebiehal vo forme dvoch paralelných vetiev, ktoré sa stretli iba výnimočne a okrajovo. Vedci zámerne ignorovali a selektovali zdroje a údaje už vo fáze zberu i neskôr v procese publikovania, čo viedlo k deformácii výsledkov výskumu. Parafrázoval kritické slová poprednej slovenskej etnologičky Gabriely Kiliánovej na adresu zberateľa ľudovej slovesnosti Františka Šujanského (1832 – 1907), ktorá uviedla, že je nemožné, aby sa „nepotkol“ aj o iný než slovenský folklór. Ani súčasnosť napriek výraznému odstráneniu jazykových bariér, ktoré doteraz mohli vedcom slúžiť ako výhovorka, zatiaľ neprináša výraznejší odklon od uvedeného prístupu. J. Liszka príspevok zakončil citátom ďalšej poprednej slovenskej etnografky Sone Kovačevičovej o tom, že Slováci a Maďari sú si bližší, ako by si pripustili.
Druhý blok konferencie predstavovali prednášky členov Akademickej rady Maďarov na Slovensku. Bohatú činnosť tohto občianskeho združenia, ktoré združuje sedem zahraničných členov Maďarskej akadémie vied žijúcich na Slovensku, ako aj občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti s vedeckou hodnosťou, predstavila Ildikó Vančo. Hoci funguje na dobrovoľníckom princípe bez stáleho sídla, organizuje a spoluorganizuje početné vedecké konferencie, podporuje mladých vedeckých pracovníkov z radov slovenských Maďarov formou ocenenia ich vedeckých výsledkov, uverejňuje zborníky i monografické diela. Medzi výrazné aktivity patrí napríklad osadzovanie pamätných tabúľ členom Uhorskej a Maďarskej akadémie vied, pochádzajúcim zo Slovenska, v ich rodných obciach (doteraz 11 tabúľ).
Ján Dusza, pôsobiaci na Ústave materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Košiciach a zároveň zahraničný člen Maďarskej akadémie vied zo Slovenska, poslucháčom predstavil výsledky svojho domovského ústavu v oblasti vý-skumu a vývoja nových keramických materiálov. Spolupráca oboch akadémií v oblasti keramických materiálov odolných voči extrémne vysokým teplotám (nad 2500 oC) má už takmer dvadsaťročnú históriu, ktorej výsledkom je približne 60 – 80 spoločných publikácií a 2500 – 3000 citácií. V posledných rokoch sa výskum zameriava na tzv. vysokoentropné materiály, ktorých štruktúra je zároveň usporiadaná i neusporiadaná. Svojím objavom v roku 2016 o pár mesiacov predbehli Kalifornskú univerzitu.
Kým príspevok Jána Duszu ukazoval svet a jeho zázraky pod mikroskopom, prednáška Lászlóa Miklósa z Ústavu krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied, v. v. i., bola založená na satelitnom snímkovaní Zeme – tento protiklad vystihol sám prednášateľ v úvode svojho príspevku. Predstavil rozsiahly projekt Atlasu prírodného potenciálu Slovenska, ktorý formou knižnej publikácie i sprievodných online aplikácií predstavuje možnosti využitia prírodných zdrojov Slovenska v oblasti jednotlivých socioekonomických aktivít.
Historik Attila Simon (Fórum inštitút pre výskum národnostných menšín) priblížil históriu a najnovšie poznatky z výskumu dejín Maďarov na Slovensku. Počiatky výskumu menšín na Slovensku siahajú do obdobia založenia Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach v roku 1975. Do roku 1989 však neexistovalo žiadne ďalšie inštitucionálne zázemie pre výskum maďarskej menšiny na Slovensku vo forme univerzity či vedecko-výskumnej inštitúcie. Zmenu prinieslo až založenie Fórum inštitútu pre výskum národnostných menšín v roku 1996. Attila Simon priblížil najvýznamnejšie vedecké výsledky inštitútu v oblasti histórie za uplynulých 30 rokov, ktoré sú zamerané predovšetkým na výskumné témy špecifické pre slovenských Maďarov: obdobie bezprávia po druhej svetovej vojne, židovská otázka v realite obcí odčlenených v dôsledku Viedenskej arbitráže či rozdiely v recepcii komunity slovenských Maďarov za posledných tridsať rokov. Poukázal na nesprávne vnímanie maďarskej komunity zo strany štátu a jeho inštitúcií v Prahe či v Bratislave v minulosti aj v súčasnosti ako homogénnej masy, hoci ide o geograficky, nábožensky či ideologicky štruktúrovanú komunitu. Jej postoje a hodnotová orientácia sa navyše v priebehu desaťročí dynamicky menili, napríklad aj vo vnímaní Československa. Z nútenej komunity sa stala komunitou so spoločnou identitou, ktorá prešla od odmietania nového štátu a postoja obete k prijatiu, vzájomnej spolupráci a aktívne formuje svoj osud.
V záverečnom príspevku na tému Metodologické problémy v maďarskej a slovenskej historiografii filozofie identifikoval András Mészáros z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského podobný jav, na aký poukázal vo svojom príspevku József Liszka – totiž zámernú ignoráciu spoločného uhorského kontextu, spoločných filozofických východísk a začiatkov slovenskej a maďarskej filozofie pri spracovaní dejín slovenskej filozofie.
Konferencia bola pre obe strany príležitosťou deklarovať akceptáciu spoločných koreňov (nielen) v počiatkoch inštitucionalizácie vedeckého života a prispieť tým k formovaniu zmierlivého spoločenského diskurzu vo vnímaní spoločných dejín. V rámci pomerne multidisciplinárneho obsahu mali tiež zástupcovia oboch národov možnosť rozšíriť si poznatky o svojom i tom druhom národe aj z inej oblasti než len vlastnej odbornej špecializácie.
Kristína Majerová